Katarína Bagoči
Môj syn
Mala som telefonát. Ozvali sa po vyše roku, aby mi ponúkli pracovné miesto. Samy od seba, len preto, že ma videli kúsok pracovať niekde inde, na niečom malom, vtedy pre mňa málovýznamnom. Ozvali sa prvého júna.
Páčia sa mi životy detí. Zoznam autorových rubrík: Kamienky v topánke, Hrkálky, Maternity blues, Lover of my soul, Metamorfózy
Mala som telefonát. Ozvali sa po vyše roku, aby mi ponúkli pracovné miesto. Samy od seba, len preto, že ma videli kúsok pracovať niekde inde, na niečom malom, vtedy pre mňa málovýznamnom. Ozvali sa prvého júna.
Skončil sa rok, keď som sa pustila do niečoho, po čom som až tak veľmi netúžila, a predsa bol ten čas pre moju dušu šperkom, drobným príveskom, vážkou zavesenou na krku, ľahkou a hodvábnou,
Dnes v noci, len taká vďačnosť nad týmto dňom. Ráno, ktoré celé pršalo, a ten čas, keď sme si s Katarínkou sedeli na opierke gauča a pozerali za oknom na mokro, bágre, ktoré chcela vidieť, tie pracujúce stroje, ktoré nám chystajú za oknami pekné miesto, jej hračka, koník, ktorý sa s ňou rozprával mojím hlasom a ona mu hovorila o živote za mojím bruškom, o živote v ňom, že sa v ňom dalo hojdať, že sa v ňom šmýkalo, o šmýkačke v ňom a plávaní, o vode v ňom.
Ráno som si spomenula na to, ako mi raz dávno jeden muž zanechal v liste odkaz, že si moju dušu predstavuje ako malého vtáčika, vrabčeka, ktorého možno jedným šmahom rozpučiť.
Chcela by som sa teraz vyplakať zo svojho života, ale neviem kde mám začať, ako mám o tom písať, tak som sa rozplakala len tak dostratena, mysliac na svoje veselé, radostné dievčatko a jej nežného otca. Nechal ma doma a vzal ju so sebou, aby som si oddýchla (samej pre seba povedané: aby som sa mohla do sýtosti vyplakať), no ja možno neurobím nič, nič pre to, aby som svoj smútok chytila do rúk a poriadne ho nakopala, len ho v sebe nechám stáť, kričať, prežívať, volať a čakať, kým sa vrátia a ja budem zase tak úpenlivo túžiť byť matkou, ktorá dáva život, ktorá sa otrasie, preberie, lebo túži svoje dieťa vidieť prekvitať v prijímaní života, dávať jej život plný svetla, hoci ho sama taký často nedokáže vnímať, aké smiešne, aké úbohé a veľké, aké rôzne to len dokáže byť podľa toho, ako sa na to budem pozerať.
Zdá sa mi, že nemám veľa času na to, aby som si mohla do sýtosti požialiť. Dieťatko spí a môže sa kedykoľvek zobudiť. A napokon, keby tu aj dieťatka nebolo, veľa času nie je to, čo je moja nutnosť, moja potreba, nie je to žuvačka, ktorú potrebujem natiahnuť, aby som mala pocit, že sa rozprestieram.
Batoliatko narástlo, vzpriamilo sa, z náručia a zo statickej polohy sa rozbehlo do sveta, teraz je z neho rýchlo utekajúci chrobák, začalo sa rozprestierať, do priestoru, do nášho života, jeho slová, jeho túžba komunikovať, opisovať a to, čo sa nám snaží zdieľať, zapĺňa stranu za stranou v zošite jeho matky, v zošite s hrebeňovou väzbou a s obálkou posiatou množstvom malých srdiečok. Jeho slová a skutky sa takto napísané zhmotňujú, zapĺňajú na papieri priestor, aby sa z nich aj časom, aj neskôr jeho matka a jeho otec mohli radovať.
Ráno, niečo po ôsmej a ešte nie pred pol deviatou sa Katarínka stojaca v kuchyni pozrela smerom k oknu, pomedzi žalúzie a oznámila:
„Mama, mama", počujem za svojím uchom zvolávať práve prebudený hlások o štvrť na osem v posteli, túžiaca ešte aspoň po hodine, dvoch spánku. Telíčko, ktoré spalo skoro celú noc so mnou, vedľa mňa, až sa na mňa napokon nalepilo. Raz, dvakrát, trikrát...nerátam to už tak dlho.
Pozerám sa z okna rodičovského domu na záhradu, pozerám sa na svojho muža hojdajúceho v drevenej hojdačke našu dcéru. Zdá sa, že takto zhora pozorovaná je len malou nehybnou guľôčkou, malou loptou, nepohnutou gumenou bábikou, zdá sa, akoby jeho láska k nej bola až hmotou, akoby sa dala chytiť, no nie rozkrájať, len posunúť, vyhodiť do vzduchu, rozkotúľať, akoby jeho láska bola loptou, ktorá sa drží tak, že sa objíma, až človek zvolá: chytaj, sleduj, hraj sa, pozoruj, prihoď mi ju, nedovoľ jej spadnúť.
Chytil si ma smútok. Ako sa chytajú motýle do siete, bystro a šikovne. Lenže ja nie som motýľom, len obyčajnou ženou, čo chodí po zaprášenej zemi, a tak si ma chytil smútok celkom prozaicky. Vystupňovaný pod prúdom čistej, sviežej, kúpelňovej vody až na strach, čo bude, ako budem žiť, ako sa z neho vyzujem. Myslím na včerajší sen, tá známa téma, ten známy námet, zomieram a cítim, že je to tu, môj koniec, čakanie a zvedavosť, aké to asi je, zomierať a cítiť to na tele, fyzicky, bolestne, zahanbene, v sne si skúšam, ako sa asi človek cíti, keď umiera tragicky, keď vie, že o chvíľu vybuchne, vzbĺkne alebo, alebo čokoľvek také, také ťažké, také zlé. Čakala som a ďalej už neviem.
Ráno o pol siedmej som začula štrngot kľúčov. Pomyslela som si: o chvíľu sa otvoria dvere a do nich vstúpi môj muž, ktorý si isto niečo dôležité zabudol. Katarína precitla, prebrala sa na ten nečakaný zvuk a keď vstúpil do spálne, potešila sa pri pohľade naňho, potešila sa tomu, ako ju zobral z miestnosti, ako ju niesol, aby som si ja mohla žiť svoj život ešte chvíľu v spánku. Videla som už len na rukách odchádzajúci úsmev a potom už neviem čo.
V pokročilej doobednej hodine, o štvrť na dvanásť, píšem sms správu o tom, aká som rada, že som s naším dieťaťom v parku, medzi kačkami, zeleňou, rybami v jazierku a vtákmi a nie v obchodnom dome, kde ak sa duša pričasto chodí nasycovať, nachádza vatu, je ňou takto vypchatá, stáva sa bábkou, obyčajnou plstenou bábkou, s čiernymi vyšitými krížikmi namiesto očí. Oči, ktoré ponúkajú pohľad plný krásy, plný človeka. Dieťa ju vezme do rúk, no po chvíli zahodí, pretože si vyžaduje človeka, živého človeka, živú mamu a živého otca. Najobľúbenejšie hračky, svojich rodičov.
Vraciam sa do zimných dní minulého roka. Dni, v ktorých sa duša pohybovala v uzavretom priestore jaskyne s kvapkajúcou chladnou vodou, ozvenou takých kvapiek, ich monotónnosťou, moje monotónne kvapkajúce otázky, ktoré len čľupli na mokrú kĺzku zem, aby sa vzápätí z jaskynného stropu objavili podobné, s rovnakým osudom.
Osviežiť sa studenou vodou o ôsmej ráno a veľa piť, lebo dnešok možno bude omámený, spomalený, s trasľavými miestami v duši, s náznakmi triašky. A povedať to dieťatku: „dnes asi budem takáto."
Na večernej omši sme sedeli úplne vzadu. Naše bezpečné miesto, kde plakať je najmenej vzbudzujúce pozornosť, udierajúce do uší, rozptyľujúce sústredenosť tých, ktorí navštevujú chrám a chcú v ňom mať priestor pre ticho. Katarínka pomrnkávala, asi jej bolo smutno samej v kočíku, bez dotyku ľudských rúk, bez fyzických hraníc rodičov, vystačujúc si len s pohladeniami teplej deky a obkolesením striešky kočíka, ktorá nad ňou stojí a ona je v ňom ako v domčeku.
Pozbierala som si suroviny našich dní a namiešala takúto materskú kašičku. Obsahuje toto:
Žehlila som vtedy biele bavlnené plienky na zelenej žehliacej doske, keď mi napadli utešujúce slová laktačnej poradkyne o tom, prečo ten nevysvetliteľný, náhly plač, slová o bábätkách vo veku troch týždňov, ktoré začínajú byť práve vtedy vnímavejšie, ťažšie zaspávajú a potrebujú viac pomoci na utíšenie. Nadchlo ma to.