Katarína Bagoči
Šestonedieľka
24. júl 2012
Páčia sa mi životy detí. Zoznam autorových rubrík: Kamienky v topánke, Hrkálky, Maternity blues, Lover of my soul, Metamorfózy
Stáli pred nami otec s malým chlapcom. Chlapec sa svojou tvárou lepil na otcovu drsnú tvár. Zaznamenala som túto blízkosť, cvakla svojím vnútorným fotoaparátom a v hlave sa mi vtedy zomlelo:
V noci sme si unavení ľahli a on povedal: zajtra pôjdeme na výlet a budeme sa rozprávať. Ráno som sa zobudila a z oka sa mi vytisla slza, ťažká a úmorná ako kvapka z vyšťaveného citróna.
13. decembra 2011 sa mi sníval sen o cintoríne, vankúšoch a dieťati. Na veľkom múriku na cintoríne boli tri vankúše pre dieťa. Všetky krásne pestré, od ružovej po cyklámenovú, s bodkami, vo farbách bobuľového ovocia, šťavnatosti, vo farbách malej ženy. Špeciálne, ručne tkané a ja som si mala vybrať jeden pre svoje dieťa. Ten mne najbližší bol ružový s cyklámenovým lemom. No nad nami lietal veľký ružový vták s veľkým zobákom, ako žeriav, tiež ružovej farby. Bála som sa jeho útoku.
Odhryzla som z malého čokoládového macíka, najprv hlava a potom aj ručička, lebo ty si povedal, že keď ide muž so ženou do divadla, mal by ju predtým niečím obdarovať. Láska sa prejavuje v maličkostiach, ja však celkom neuznávam tieto definovania. Nik predsa dopredu nevie aká veľká je láska, kam až siaha, čo môže človek od človeka očakávať, v čo môže a nemôže dúfať.
O štvrť na štyri nadránom som sa zobudila a ďalej už pre mňa nebol spánok. V prítmí som zatúžila po mesiačikoch kyslosti pomarančov dúfajúc tak, že tie si poradia s práve prebiehajúcou nespavosťou. Niekedy, keď takto nespím, usmievam sa nad svojím mužom, ktorý spiaci vyzerá ako dieťa, v spánku vyzerá tak čisto a nevinne, ako malý chlapček, ktorý mi hocikedy z polospánku vyznáva lásku, je to podarené, z posledných síl hundre niečo o mne, niečo o láske, námesačne sa usmieva a potom spí pokojne ďalej. Vtedy sa pýtam, či o tom vôbec vie, či je to len niečo v ňom zakorenené, náhlivé, milujúce. Hocikedy si predstavím, ako by mohol vyzerať náš malý chlapec, či by bol po ňom, či by v ňom bolo toľko pokoja ako je v ňom, či by v tichosti pri svojej mame bojoval s imaginárnymi vojačikmi tak, ako kedysi v tichosti bojoval on. A pre takého chlapca som vymyslela meno.
Vybrala som sa o desiatej na prechádzku. Pozrieť svet a nakúpiť. Urobiť drobný nákup k príprave obeda, ku ktorému ma inšpirovala kamarátka Anička. Vysvetliť duši, že potrebuje vzduch, polichotiť slnku, že dnes mu to sekne, takto svietiť, takto ma zohrievať, nakuknúť cez štvorčeky drôteného plota detského ihriska a pomyslieť si: ešte nie, ešte to má čas. Koníky, šmýkačky, cinkanie lyžičky o malý tanierik, vôňa, uspávanka.
Páli ma jazyk. Pálenie je spomienka na dnešnú skvelú paradajkovú polievku s parmezánom, ktorú sme si dnes dali na obed v obľúbenej pizzérii, o ktorej hovoríme, že sa nehrá na to, čo nie je, a ak teda ceny neprislúchajú párku v rožku, tak nech je aj chuť toho gurmánskeho kúzla primerane talianska a nie bufetová či staničná.
Ležím a odpočívam. Pokoj na lôžku, žiadna námaha. Píšu mi, čo je so mnou, ako sa mám, či sa ešte vrátim, vraj som odpadla, vraj sa o mňa boja. Reči, klebety, prekrútené slová. Moje telo je teraz krehké zvnútra, je krehké tam, kde oči nedovidia. Lesklé papieriky od drahých bonbónov pokrčím a hádžem do koša. K tomu teplo kakaa. Mikulášsky dar, luxus v minimalizme, vzorky sladkého potešenia, niekto tu vie, čo mám rada.
Keď som odtiaľ odchádzala, triasla som sa a nevedela som či zo zimy, či z toho, čo je vo mne. Udalosti posledných dní mi teraz pripomína Snežienka, detská pieseň upokojujúcej smutnej melódie, zvučiaca nie ako jar, ale akési pochovávanie, rozlúčka a potom zakývanie.
V nedeľu ráno pred deviatou som zabalená, rovnako ako posledných päť dní, v perinách. Borko odišiel na omšu sám, bezo mňa. Je to dobrý muž.
Ráno som sa zobudila a pri posteli vidím stolík. Na stolíku pripravené, čo potrebujem pre dnešný deň: šípkovo-ríbezľový čaj vo veľkom porcelánovom čajníku, balíček hygienických vreckoviek s jahodovou arómou, kôpka knižiek s pestrou tematikou a ľúbivý lístoček. Prikrytá dvoma perinami. Tak som sa našla ráno, toto som po prebudení videla ako prvé.
Včera bol taký mojkací deň. Aj kolegyňa to tak mala. Tak sme si tie deti brávali, túlili, bozkávali, hovorili im, čo si o nich myslíme, nevedeli sme sa na ne vynadívať. Každé z nich je iné, až sa zdá, že tie rozdiely, osobitosť a svojskosť vidno viac na nich ako na dospelých.
Presne v ten večer, (alebo to bola noc), som v duši počula: nezomrela, ona iba spí. V ten večer odovzdávania, v súperení umierania a nehy, keď bola spálňa plná prenikavej vône čokolády (pretože som piekla taký koláč), si mi taký vzácny a drahý, tie ostré a tupé hrany bolestí a povznesení, výstrel do výšky. Tak presne v týchto chvíľach som špiónkou vlastnej slobody. Využijem okamih, striehnem a potom zaútočím.
Vieš, drahý, chcem ti písať. Písať tebe, sebe aj ľuďom. Vľúdne aj ľuďom. Vyformovať z prežívania postavičku. Písať, kým sa varia vajíčka a zemiaky majú príťažlivo žltú farbu. V srdci si hovoriť, že to nerobím preto, aby som sa ti zapáčila, aby som si u teba vylepšila mienku, vyšvihla sa u teba na vyššiu priečku. Tvoja láska a prijatie vo mne spôsobuje, že svojou námahou ti chcem robiť iba radosť.
Boh dokázal z tejto ženy vyformovať mužovu radosť. Zo ženy, ktorá si o sebe ako dievča myslela, že má mizivú šancu na dobrý život, že nie je stavaná na schopnosť žiť radosť.
2. august 2011 Som plná hluchých slov, čo počujú len samé seba no nič naokolo. Ako sa vysporiadať s touto uväznenou hluchotou?
Vŕšila som svoju textovú surovinu na linajkové stránky jahodového zápisníka až z nej vzišla večnosť. Večnosť zmýšľania, ktoré sa zdalo náchylné na akýkoľvek, na každý tŕň v ceste, zapichnutie, fackovací panák mojej duše sa otriasol, zakymácal, ty si však prišiel, prichádzal si a vzal si ma na (inú) večnosť. Povedal si ľúbim, pritúlil si ma pokojom, zmieril ma (so mnou) tvojím úsmevom a ďakoval za to, čo bolo mojou prirodzenosťou. A tešil sa, tešil si sa zo mňa, hoci...(keby som sa povyzliekala až na kosť, aký by bol z mojej duše dôvod na radosť?)
Škoda, že je 4:36 a nie aspoň sedem, osem. Ešte nie je čas, aby on, spiaci vo vedľajšej izbe vstal, vstal do sobotného rána, a ja by som mu mohla veľa rozprávať. Tak som zatiaľ v bdelom stave sama a môžem sa naňho iba pozerať, chytať mu ruku a experimentovať, chytí ma, nechytí ma? Pozerať na jeho otvorené ústa. Vždy má tak smiešne otvorené ústa. (Vtedy rozmýšľam, čo by s nimi spravila do nich naliata voda). Aj vo vlaku, ľudia pozerajú, smejú sa a ja na nich zagánim, že čo čumíte, starajte sa o seba, ja vám dám, takto sa mi z neho vysmievať.
Píšem voľným prúdom, kým práčka perie tmavé veci pri 30-vej teplote, kým prebieha ten proces, ktorý je pre mňa symbolom pohybujúcej sa čistoty, píšem ti o vďake za to, že nie si nerozhodný mumák, čo nevie čo cíti, nerozhýbaný tridsiatnik, čo má stále času dosť, že nie si muž, ktorý je spokojný, keď má pravidelný sex, ženskú istú a rezeň na tanieri.