Na Silvestra som povedala kamarátke, veď my sme sesternice, ahoj moja sesternica a smiali sme sa z toho, čo vôbec nie je smiešne, ale pre nás hej, pre nás je smiešne všetko, čo sa vymyká z oblasti objektívnej smiešnosti.
Ako vtedy, keď sme už zaspávali a Anna povedala, že ten latté sveter patrí Janke. Rozveselia ma také výroky. Dokonca viac ako priania šťastný nový rok a veľa toho a toho doňho.
Bývala som zobúdzaná detskými bozkami. Kto to ešte nezažil, nevie o čo prichádza. Myslela som si , že také veci sa stávajú len v srdcervúcich filmoch, sladkých dojímakoch.
Nemám predsavzatia, ani ostré výstrahy pre moje ja, uzatváram tiché, polotajné kontrakty s mojím vnútrom, nedôsledné, ale láskavé, tolerujúce neperfektnosť, vlasy mám už dlhé, najdlhšie za život možno, mamka povedala, nech sa učešem, lebo som ako Viktorka, nemám odvahu dať dole ani centimeter, nech rastú a rastú a obrastajú celý svet, len tak symbolicky, nech skrývajú tvár, keď budem opäť plakať v autobuse, ako sny, čo sú naliehavé len vo chvíli nesplnenia, derú sa na svet, aj keď doňho možno nepatria.
Ležali sme tri na dvoch plávajúcich nafukovačkách a ten tretí zväčša nikdy nechce spať v diere a hľadali výrazy pre to asociačné miesto, ako ryby v konzerve, mŕtvoly v hrobe, fľaše v debničke, pod teplým ovčím rúnom, v noci som sa nejako zobudila na vetu, čo jej milovaný povedal si taká krásna. Neviem o čom sa rozprávali a prečo, ale v strede noci to takto zaznelo a potom som spala ďalej.
Ráno som sa zobudila na sneh a vravím si celý rok sneží, celý tento rok, šikmý pohľad z dlážky, cez presvitajúce žalúzie a v okne len jedno okno svietiace, neverili mi.
Dnes som sa (ne)poctivo učila a tam že:
Myslíme si, že niečo, alebo niekto má alebo musí byť iné, ako je v skutočnosti.
Ráno sa možno zobudím a poviem si, ak aj je všetko ilúzia, tak nech aspoň stojí za to.