Spomenula som sina chlad pred pár rokmi, bolo leto a ja som mala na sebe čiernemenčestráky a bola mi zima všade, na tele, na duši, vonku asi pršaloa bolo vlhko a....vlastne, nie o tom som chcela.
Niekedy mi naozajstačí málo, ale je to naozaj málo, keď inokedy ani veľa nie je dosť?
To, čo mipovedala Rita, to, že bola ešte večer pri mne a dohodli sme sa, že pôjdemespolu do školy, a potom tí spolužiaci, ich nové účesy, aj to, že mispolužiak Jožko povedal niečo ako no čaaau bilančíková. Aj toto mapotešilo, veď prečo by nie?
Od druhej doštvrtej ráno mi asi štyrikrát zvoniltelefón, to kvôli tomu zápisu, čo sme mali pred treťou ráno, tak som celú nocvstávala k počítaču a zapisovala. Aj tak mi to bolo na figu. Neušlosa mi čo som chcela a potom som sa s tým musela zmierovať.Zmierovanie mi trvalo asi pol dňa a potom to už bolo dobre. Zmierovanie mináhodou celkom ide.
Na zastávkes ľahkým kufrom ma zbadal Janko a potom jeho poklony až na zem,a on mi vždy povie niečo pekné, takmer vždy. Ja si to,a nielen to, potom do denníka vždy zapíšem a keď mi býva smutno, taksi to čítam a čítam a listujem..Hocikedy, keď málo verím, si tolistujem.
A pritom sazamyslím nad vierou v čokoľvek a poviem si, že niekedy je naozajpotrebné, aby bola slepá. A nechcem si myslieť, že keď niečo popriem, tak to neexistuje.Alebo aj inak: myslieť si, že keď niečomu verím, tak ono to tak je.
Bodka.
A hocikedyma Janko strašne vybozkáva, že sa nemôžem brániť. Nuž hej, niekedy som nič lenslabá žena. Dával mi návrh, nech ešte ostanem a nevraciam sa domov, aby som tamostala s ním. Ja na to Čo by sme tu spolu robili? A on Chodilina prechádzky a do divadla.
Pekná odpoveď natakú otázku. Ale domov som išla.
Chcel mi poniesťkufor, no nebolo treba, tak bol ľahký, že by som si s ním mohla zamávať vovetre, to tie odložené veci, kôpka farieb uložených na posteli, na stoličke siMarek zabudol svoj sveter, všetko je však pekne uložené - môj perfekcionizmusv tom. Ráno mi volal, aby som si dala pozor na revízorov, lebo ho chytili.No aby bolo dielo spriaznenosti dokonané, pokutu nedostal len on. Naša Zuz povedala, že sme šiši deti. Keď som si dnesprala žlté tričko, tiež som na to myslela, lebo mi ho dala jeho sestra vtedy,keď som povedala, že práve žlté potrebujem. Tak mi priniesla svoje, že mi hodá. A tak je moje a práve visí na šnúre.
Ten revízor bolvšak milý revízor, nehádzal na mňa žiadne škaredé pohľady, žiadne karhavéslová, tak sa mi to často páči, príčina a následok a nijakévzrušovanie sa nad tým - bez žiadnych nadbytočných emócií a slov. Je totak.
A vo vlakubolo dievča. To dievča bolo určite mladé, možno mala toľko ako ja a dotelefónu pekne rozprávala, mala príjemný a nevtieravý hlasa v celej svojej bytosti akúsi upokojujúcu jemnosť, na stolíkuknihu Strom manželstva, na prste obrúčku a svojmu milému dotelefónu hovorila o mäsku v chladičke, o sobášnom listea novom občianskom preukaze, a ja som si hovorila, že je peknéa ona to zvládla bravúrne, hovoriť o praktických veciach s toľkouženskosťou.
V aute mamamka drží za ruku a ja o tom všetkom rozmýšľam, v hlave sipíšem tieto slová a rozmýšľam, že aj komusi som tuším hovorila, žena to všetko, na prijatie toho, čo máme a čo nie, treba pokoru.A potom som rozmýšľala, prečo sa mi pokora tak páči. Asi preto, že jena prvý pohľad absurdná. Absurdita má v sebe osobité čaro.
