Mladosť, ja mám síce mladosť tela, ale: „ja obdivujem, akú máte vy mladosť ducha." Hovorila som o nich aj doma, že majú svoj vek, fialové silonky a gélové nechty na rukách. A ako sa z nich tešia!
Limetky, bazalka, liči a višňa.
Chcieť do výšky zdvihnúť ruku dieťaťa a potom sa pozerať na kontrast tej ruky a nehy neba.
Predstavami o krásach, sviežosti a mladosti života chceme uniknúť od smrtivedomia. Smrť, ktorá na nás z odkiaľsi dýchla a ja som ho chcela objať tak, aby som na svojom srdci cítila tlkot jeho srdca. Pochopiteľne, musel sa zohnúť, veď som oproti nemu malá a moje srdce je nižšie ako srdce jeho tela.
V takejto polohe som sa na chvíľu (smrti) prestala báť.
.
Smrť krásnych srncov sa volá kniha, ktorú teraz čítam. Položidovský chlapec, ktorý v tragikomických poviedkach hovorí o vášni rybárčenia. Mnohokrát mu umierala duša (bipolárna afektívna porucha) a svoj život v posledných obdobiach života trávil striedavo v psychiatrických liečebniach. Najväčšou hodnotou bola preňho príroda. Tam sa rád vracal a spomienkami uzdravoval.
„Chcel som rýchlo zaspať, lebo som chcel skoro ráno vstať a ísť na ryby. Chcel som ísť sám. Na rybách som nikoho neznášal. Chcel som byť sám s riekou. Rozčuľoval ma krok človeka, popudzovala ma ľudská reč, ktorá akoby do prírody nepatrila. Človek často v prírode tára o malichernostiach a hlúpostiach, zatiaľ čo príroda hovorí priamou a jasnou rečou len o kráse, láske, nenávisti, potrave, smrti. Akoby to nepodstatné v prírode niekto vyčiarkal."
Mňa príroda nikdy takto neuzdravovala. Chcela som počuť ľudský hlas, ktorý by ma oslovoval. Hoci aj v hluku obchodného centra.
Plodiť, rodiť, ľúbiť a potom umierať(?) Každá sliznica raz dokrváca. Ja chcem, aby moja duša ostala červená. Zahryznúť sa do nej ako do červeného jablka a nebyť vyhnaná z Raja.
„Do vody potom hodím bójku a zapichnem do nej vlajku. Na tej vlajke bude nakreslená ryba. Tá ryba zvláštne červená ako vábna Kleopatra."
