Mlčanie/Žena s dáždnikom

Autor: Katarína Bagoči | 18.4.2012 o 10:23 | (upravené 18.4.2012 o 10:36) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  410x

V noci sme si unavení ľahli a on povedal: zajtra pôjdeme na výlet a budeme sa rozprávať. Ráno som sa zobudila a z oka sa mi vytisla slza, ťažká a úmorná ako kvapka z vyšťaveného citróna.

Potom som celú cestu v aute poväčšine mlčala. Často mlčím, pretože mlčať mi ide lepšie ako rozprávať. Pri mlčaní sa cítim autentickejšia a keď prehovorím - akoby som to ani nebola ja. On mi vtedy povie: hovor so mnou, rozprávaj, ja ťa chcem počúvať, nesnaž sa o fantastický efekt rozprávania, hovor o tom tak, ako to všetko prichádza.

Mala som túžbu a keď ku mne prišla, svojou silou tak dusila, až ma tým samu prekvapila. O jej naliehavosti vedeli iba dvaja ľudia. Veľa som o nej premýšľala. Pýtala som sa: môže mi Boh ešte toto dopriať? Verila som, že keby sa nesplnila, bolo by to asi preto, že ma chce učiť, formovať, držať pri zemi, aby sa mi vo výškach nezakrútila hlava. A ona sa aj tak splnila. Ostala som za to vďačná až tak, že som o tom opäť nedokázala veľa rozprávať. On sa na mňa vtedy v tichosti pozrel, povedal: ďakujem, objal ma a ja som sa mu do náručia rozplakala. Tú chvíľu mi budú pripomínať malé švajčiarske čokoládky a akási telenovela, ktorú tam v pozadí pozerali iní ľudia.

Lenže sa začala rodiť ďalšia túžba a ja som na tú starú zabúdala. Ostala vo mne ľudská nevďačnosť a bieda, ľudská prirodzenosť a ja som dokázala ďakovať už len rozumom, ústami, vlastným tichým hlasom, lebo srdce už bolo inde, v iných výšinách.

Napísala som jednému dievčaťu: v živote býva toľko ťažkých vecí, prichádzajú nové a nové, o ktorých som predtým ani nerozmýšľala. A že tieto veci žijú v kontraste s krásou, ktorá sa nás dotýka, a o ktorej je niekedy lepšie mlčať, lebo sa zdá, že by mohla zraňovať.

A iný človek mi raz na internátnej chodbe pred mojou izbou povedal: staré rany sa liečia, no človek ďalej žije, čím znova zraňuje, a tak sa objavujú nové rany, ktoré treba uzdravovať.

Sklamanie nad sebou, sklamanie aj vtedy, keď sme sa z výletu vrátili do auta, lebo som už nevládala chodiť, nevládala ďalej poznávať kúty a končiny nášho krásneho kraja.

Povedala som: prepáč, že nedokážem dávať viac.

Ale ja som šťastný aj tak, nemusíme vidieť každý kút, nemusíme prejsť kilometre, stačí, že sme sa odhodlali ísť a neostali doma. Nechcem aby si mi do fotoaparátu pózovala ako bohémka s cigaretou v ústach. Stačí, že sme spolu, načo túžiť po nadšení zo zážitkov, načo očakávať, že nás takéto zážitky budú napĺňať. Stačí, že tu sme len chvíľu a že sme tu spolu dvaja.

A pri takýchto slovách si dokážem uvedomiť, koľko si toho dokážem v srdci nahromadiť, koľko efektov, koľko predstáv, koľko chcem toho zažiť, koľko brilantných slov narozprávať, a potom aj tak mlčím, pretože radšej nepoviem nič ako byť nevýstižná, ako byť nepresná. Pretože ma dokáže udrieť tupou ranou pocit, že sa vo mne niečo stalo a ja to neviem vyjadriť tak, ako to skutočne bolo, ako som to skutočne prežívala.

Vystúpili sme z auta a šli sme niečo kúpiť, vhodné šaty a tak. Vliekla som sa, ťahala a zrazu si ma uchmatol pohľad dieťaťa, malého dievčatka. Pozerala na mňa ako na zázrak, ako na nejaký zjav, až sa pri tom pozeraní zastavila. A ja som nevedela, či sa pozerá na niečo zo mňa, či na celú mňa. Nadchla som sa. Nadchol ma pocit, že v deň, keď sa cítim stratená, zapotrošená v dave, keď je moja duša ako vyšklbané perie, som neprítomná, zahĺbená vo svojich myšlienkach, keď by zo mňa nemalo nič veľké žiariť, pretože nič veľké neprežívam, sa na mňa niekto dokáže takto pozerať. Bez zásluhy, bez môjho pričinenia. Ako aj vtedy, tesne pred Vianocami, keď som niekoľko dní nemohla chodiť a namáhať sa, ale bolo treba vyjsť, kúpiť darčeky, opustiť jaskyňu. Nechala som ho nakupovať a našla som si lavičku, na ktorej som chvíľu oddychovala. Sedel na nej muž (vadilo mi, že tú lavičku nemám celú sama pre seba). A on sa ku mne prihovoril a povedal niečo krásne. Vrátil si sa a on to zopakoval o mne pre teba, o mne a o nás. A ja som si pomyslela a myslím na to aj dnes: aj človek, čo vyšiel z jaskyne, môže dávať.

....

Chystali sme sa na prechádzku a niekto v tom byte poznamenal a spomenul slovo parazol, že by sme si so sebou mali vziať parazol, lebo by mohlo začať pršať (čo si vziať, keď hrozí, že aj v duši to bude tak?). Tak som si spomenula na pesničku, že len čo sa vrátime, pustím si ju a budem ju chvíľu počúvať.

Aj v ten deň, keď sa splnila tá túžba, malo pršať, hlásili dážď, no napokon nepršalo, bola len taká celkom zvládnuteľná zima.

 

obrázok

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.


Už ste čítali?