Kňaz vtedy povedal: Je dôležité nielen veriť v Boha ale veriť Bohu. Tak, ako aj toto dieťa, ktoré teraz plače, no o chvíľu nájde oporu vo svojej matke.
A ja som to nepočula. Povedal mi to až neskôr môj muž (pri slove - muž, som sa pri písaní pomýlila a napísala namiesto neho, neviem prečo, slovo - život). Asi tá moja zaneprázdnenosť, nesústredenosť, kolísanie kočíka, pozeranie doň, snaha skoncovať s jej plačom, s jej nespokojnosťou, vziať ju k sebe, nakŕmiť ju, držať ju.
Omša sa končila a moje uši už navštívila bystrosť. Kňaz sa vrátil k tomu všetkému a ja som len počúvala:
...tak ako aj toto dieťa, ktoré plakalo a jeho matka ho utíšila svojou láskou.
A ja som si vtedy povedala, ako málo stačí k tomu, aby boli moje činy, to málo (vziať dieťa na ruky, keď plače, je naozaj drobnosť), nazývané láskou.
Vďaka za pohladenie pre pochybnosti, či som dostatočnou matkou.
