December: 2011 vs. 2012

Autor: Katarína Bagoči | 19.12.2012 o 15:47 | (upravené 20.12.2012 o 14:37) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  310x

Vraciam sa do zimných dní minulého roka. Dni, v ktorých sa duša pohybovala v uzavretom priestore jaskyne s kvapkajúcou chladnou vodou, ozvenou takých kvapiek, ich monotónnosťou, moje monotónne kvapkajúce otázky, ktoré len čľupli na mokrú kĺzku zem, aby sa vzápätí z jaskynného stropu objavili podobné, s rovnakým osudom.

Trinásteho alebo štrnásteho decembra minulého roka som mala sen, v ktorom mi zrakovo hendikepovaná, takmer nevidiaca lekárka, robila sonografiu vnútorného materského prostredia, v ktorom bolo vidieť akciu srdca malého embrya. Ako len bystro a silno bije..poznamenalo sa.

 

Pätnásteho decembra som bola na kontrole u svojho málovravného, no precízneho a pedantného  gynekológa. Do denníka materstva som si zapísala:

Bolo to krásne. Vonku sychravo a vnútri ambulancie intimita. Tichá, diskrétna radosť. Aké sú pekné tieto zázraky, aj nevoľnosti, ktoré je ťažké opísať. Embriu bije srdiečko. Bolo to vidno. Dutinka a v nej dieťa. V dieťati srdce a jeho blikot na obrazovke usg-čka.  Povážili ma, spýtali sa na výšku, odmerali panvu. Nerozumiem týmto rozmerom, len som sa spýtala, či budú dobré k pôrodu. Chcela som sa pustiť aj do detailného opisu nevoľností, ale potom som si pomyslela: ktovie, či má táto sestrička na to trpezlivosť, kapacitu a čas.


Sedemnásteho decembra tohto roka stojím v dlhom rade na pošte zloženom z ľudí pachtiacimi po zaslaní  vianočných pozdravov s motívmi betlehemov a idylicky usporiadaných zvoncov ozdobených červenými stužkami. So vzrušením očakávam jeho skrátenie, vzrušenie z toho, ako možno moja žltá vianočná obálka poteší toho, ku komu putuje. Posúvam kočík dopredu a dozadu, krútim ním sprava doľava (to tie výborné aretovacie kolesá), nech sa dieťa nezobudí v tom vykúrenom priestranstve, nakláňam sa, zazerám na obálku, ktorú predo mnou drží muž ako hora a na mieste určenom adresátovi zbadám veľkými tlačenými písmenami napísané oslovenie: KAMARÁT. František XY. Ilava.

 

Devätnásteho decembra tohto roka, na prechádzke v daždi pripomínajúcom mokrý prášok začujem z kaviarne s galériou hrať Norah Jones a pri kruhovom objazde mi muž pri veľkej vani plnej kaprov vysvetľuje, že nad 2500 gramov je cena 3,80 eur, že nie je kapor ako kapor, hovorí o kaprovi Amur a možnosti, že zubáča, šťuku a pstruha je možné si zakúpiť na objednávku.

 

Dvadsiateho druhého alebo dvadsiateho tretieho decembra minulého roka som vyšla zo svojho bezpečného úkrytu, aby sme vo veľkom, hlučnom, prudko osvetlenom obchodnom dome nakúpili darčeky. Posilňovaná a zachraňovaná emco ovsenými sušienkami so žiadnou (dovtedy milovanou) čokoládou, len ľahkými sušenými brusnicami, alebo takým niečím, som medzi regálmi s tovarom išla chvíľami aj dušu vyvrátiť. A potom, potom si ešte spomínam na lavičku a oddych na nej a na toho muža, ktorý sa pri mne zastavil a povedal mi niečo zvláštne pekné, nádherné. Až kým sa nevrátil ten môj, aby sme spolu odišli, počúvajúci tie isté slová toho muža, pred malou chvíľou pri mne sediaceho.

 

Tieto dni tohto roka, mám na starosť našu domácnosť. Trochu ju povianočniť. Miešať cesto s medom, tĺcť vlašské orechy, natierať upečený korpus slivkovým džemom, sušiť pomaranče, kúpiť medenú nitku a na ňu ich potom vešať na stromček, premýšľať o farbe obrusa na jedálenskom stole, zvážiť výber servítok, uvážiť, kde by som mohla nájsť miesto škoricovej kôre. Celé dni mi pri tom moje dieťa robí svoju usmiatu spoločnosť. V hojdacom kresielku, čo ju hojdá samo, metá rukami, kope nohami, nadšene vyplešťuje oči, rozširuje zrenice, pozerá všade naokolo a keď sa otočím od pracovnej dosky v kuchyni, aby som jej dala najavo, že nie je sama, ale so mnou, usmeje sa na mňa tak, ako sa usmieva na ľudí, ktorí sú na svete jediní, a teda sami, iných niet, lepších ani horších, milujúcejších ani menejmilujúcich. Lebo pre dieťa je jeho matka celý svet. Moje dieťa do mňa, celkom nevedome, vkladá veľkú nádej. Ach, Bože, ako to len dokážem uniesť?

 

Vraciam sa do decembrových dní minulého roka a bez toho, aby som si vedela (a chcela) pomôcť, do nich navážam nekonečný sentiment. Sentiment, ako vianočná náplň tamtých dní. Ako niečo, čo ma charakterizuje. Povedala som svojmu mužovi: „Dnes je siedmeho decembra. Výročie."

„Ty máš pamäť na také veci...", vraví on.

„Vieš aj to, že rany bolia iba dovtedy, kým ich nezahojíš prijatím." (Saša G.)


Život v jaskyni vtedy. Jaskyňa ako súčasť prírody, divokosti, jednoduchosť a skromnosť, s ktorou sa musíme naučiť žiť. Ty moja skuvíňajúca túžba. Ako len človek dokáže neutíchajúco a opakovane, už toľkokrát poučený, veriť, že práve to ono by urobilo jeho život krajším.

...

Neskoro večer sa už nedá povedať takmer nič. Len niečo tušiť z dlhých objatí. A vytrhnúť si čosi pre seba z jeho mužskej sily a silnej skromnosti.

„Tak veľmi po tom túžim."

„Ja som šťastný, že sme spolu. Po inom netúžim, lebo viem, že by to nepatrilo nám, nedefinovalo by nás to, bolo by to niečo cudzie. Toto sme my, naša malinká rodinka. Je to náš priestor na sebarealizáciu, poznávanie sa, na prvý smiech Katarínky, i na prvé pozadku." (môj muž)


Ty Boží novorodenec, ktorý si prišiel na svet v špine a v pľuvancoch kráv a oviec, koľko lásky k životu v tebe muselo byť, keď si vedel kam prichádzaš.

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.


Už ste čítali?