Nepohodlnosť

Autor: Katarína Bagoči | 26.1.2013 o 12:05 | (upravené 22.2.2013 o 18:49) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  552x

Pred niekoľkými mesiacmi:

13. jún 2012

Pohybuje sa mi čoraz ťažšie, no čoraz viac mi táto ťažkosť príde prirodzenejšia. Akoby si moje telo zvyklo na zväčšujúce sa, rastúce brucho, akoby mu to nepripadalo čudné, vnútorné orgány sa tlačia jeden popri druhom, jeden na druhého, telesné ťažisko sa presúva na jeden bod, ako lúč svetla poukazujúci na dieťatko: teraz som tu ja, teraz som tvojou súčasťou, tou najdôležitejšou. Dieťa to hovorí šifrovaným jazykom, nevtieravo, je príliš slabé, príliš nevinné, príliš nie-vlastnou-vôľou stvorené na to, aby dokázalo byť votrelcom.

Predstavujem si ju v červenom kočíku, lebo to dieťa je malým dievčaťom,  s náušnicami s červeným kvietkom, farba dievčaťa a farba sily.

 

28. jún 2012

Idem na trh kúpiť hlávku kelu a ovocie z domáceho sadu, kde ruky predavačov vydávajú zahlinené mince a správajú sa obratne a pohotovo. Z blízkeho stánku s pečivom predavač zvolá:

„Maminko, pro vás tady máme speciální!"

Večer dieťa dostane štikútku a pravidelne bubnuje v mojom bruchu. A jej otcovi sa takto dobre zaspáva, s rukou na mojom bruchu, s radosťou nad vyčínaním svojej ukrytej dcéry, ktorú nedokáže cítiť viac ako takto. A na druhý deň na to myslieť, mať z toho zážitok, napísať o ňom niečo.

 

29. jún 2012

A teraz som si spomenula na iné malé deti. Malé dievčatá, čo ma vidia, dotknú sa brucha malou dlaňou a opakovane sa pýtajú: ty máš v brušku bábätko?

A prečo nemajú všetci ľudia v brušku bábätko?

A kedy sa ti už bábätko vyliahne?

A každý človek sa narodí?

Ja keď budem veľká, nebudem mať bábätko, lebo len dospelé deti ho môžu mať.


2. júl 2012

V kabínke som si skúšala šaty, sledovala, brucho sa dalo do čudesného tvaru, zahľadela som sa. Niekedy je udivujúce, nepredstaviteľné, že za jeho stenou sa ukrýva dieťa.

 

10. júl 2012

Zošívam si rozpárané dierky na ružovej nočnej košeli so zelenou žabkou na hrudi. Sme spolu s dieťatkom. Ležala som a nechápala, ako môže byť tak blízko a ako môže byť tak ďaleko. Zdá sa mi, že v bruchu mám balvan, ťažké je to dieťatko, vytŕčajúce už zovšadiaľ, spredu aj zboku, malé chodidlo vždy na tom jednom  mieste, horúco vonku. No aj tak som si povedala, že je pekné, niesť si ju v lete, variť s ňou mrkvovú polievku, ťahať sa k zemi, lebo je okrem toho všetkého veľmi horúco. A potom, keď sa narodí, obzriem si to chodidlo a poviem mu: tak ty si to bolo, čo si sa na mňa toľko pritláčalo?

 

16. júl 2012

Nesmieme si o všedných dňoch myslieť, že v sebe nemajú dosť zvláštnosti, padá na nich prach, lebo nevynikajú nad ostatné, nesmiem zabúdať na to, ako som sedela v kostole a v bruchu bolo ticho. Tak som sa ho dotkla, poslala dieťaťu krátky pozdrav, krátku lásku. Dieťa sa v lone zachvelo, predstavila som si jeho jednoduchú radosť, nenáročnú potrebu, dieťa, ktoré má lásku ako hračku, predstavila som si, ako sebou trasie, lebo sa ho niekto dotkol.  Hovorím tomu - mliečny pocit, keď sa mi zdá, že moje dieťa je šťastné, že má svoju matku, že je so mnou spokojné, že sa navzájom máme. Pocit, keď dieťa pije mlieko a všetko ostatné je malichernosť.

 

O deväť dní bolo naše dievčatko na svete.  Tie dni boli prevoňané malinovou vôňou tekutého mydla.

 

 

Po niekoľkých mesiacoch:


5.1.2013

V sobotné doobedie sa náhlim s červeným kočíkom.  Kam vedú moje cesty?

Riadim sa momentálnou túžbou: utekať smerom k poľu, v ktorom je vinič v štádiu januárovej suchoty, zmrznutosti, nemá nič, čo by ponúkol,  úroda je pozberaná, plodnosť spí.  Je lákadlom akurát pre tých, ktorým je práve takýto jeho život blízky, ktorí sa túžia liečiť tichom, odtrhnúť sa z reťaze, vymaniť z uhladenosti, túžim tam ísť stoj čo stoj, s čižmami, ktoré som si doma vyčistila a hoci ich tam teraz znova zablatím, hoci na tom budú kolesá kočíka rovnako, túžim tam ísť a nechať sa prefackať vetrom, brodiť sa namáhavou poľnou cestou, vidieť červené jablká na okrúhlych Katarínkiných líčkach, vidieť jej spokojný spánok , pozerať sa, ako jej tvár objíma vietor, nech mi vietor vlasy rozfúka, ako je jeho vôľou. Tu ma nikto nevidí, tu nie som pre nikoho ničím, len tým istým, čo všetko naokolo.

Toto je teraz náš domov, vzdialenie od hluku, od cengania električiek, nastupovania do vnútra a von, tu si musím vystačiť s vlastnými nohami, s vlastnou chôdzou, prechádzam sa vo svojej mysli a kopem do svojich neoblomných popudov, zablatenými čižmami chcem rozkopať ich nesmrteľnosť , zastavujem sa pri Náučnej vinohradníckej tabuli a čítam si, ako museli byť vinári pripravení na všetko, ako sa v hájenkach schovávali pred búrkou, hovorím si, že môj život sa zmenil, omíňa ma vietor, zvetráva moju dušu, som spojená so svojím dieťaťom, jeho otec mi je oporou, je našou skalou.

Tu je náš domov, park postavený v roku 1884, jeho fauna a flóra je pre mňa príjemnou vôňou, príjemne vychladeným, v duši rozliatym ovocným čajom , tomu ťa chcem učiť, milé dieťatko, spoznávať vtáky, drozda plavého, vlhu obačajnú, slávika červienku, to miestne vtáctvo, miestne rastlinstvo, gledíčia trojtŕňová a jej pôvabný názov, platany a magnólie. Kačky, ich jazero,  spomalenie pri nich, moje myšlienky, ktoré chcem skrotiť rýchlou  a vytrvalou chôdzou.  Príde jar, budem sa tešiť na príchod sťahovavých vtákov, na rozmnoženie ružovej pod ťarchou magnóliových kvetov.

 

11.1.2013

O štvrtej ráno vstávame, aby som slečinke do plienky prilepila igelitové vrecúško a do trištvrte na osem aj so skúmavkou  číreho plienkového produktu už u doktorky na dvere klopala.

Tak okolo dvoch centimetrov prineste.

Lenže dieťaťu sa cikať na môj povel nechcelo, tak ju ešte skúšam verbálne povzbudzovať. Aj vodu jej púšťam, aj  chladné prikladám, aj do vzduchu ju dvíham, že veď keď si zalieta,  z radosti sa jej možno aj ciknúť zachce. No slečna, kdeže by cikať, len sa na mňa skoro ráno, ešte za prítmia, nadšene a zvysoka,  pri tom veselom hojdaní a dvíhaní usmievala. Tak som pri dverách ambulancie, už pred trištvrte na osem, čakala dažďom zmoknutá , v skúmavke žalostne málo drahocenných kvapiek niesla a sestrička ma s nimi len súcitne poslala naspäť do dažďa.

Vonku sa mi chcelo zaplakať.

Toľko úsilia a všetko vyšlo nazmar. No potom som sa vzmohla, povzniesla, že nedovolím, aby nepohodlnosti a nepríjemnosti  života nemali význam, aby som im ho nedala. Kráčam dažďom naspäť domov, nie zdeptaná, ale podivne, tak podivuhodne znovuzrodená. Dážď a cesta, moja svieža chôdza,  radosť vyliahnutá z námahy, z činnosti, z premáhania sa.

Môj muž mi hovorí, že život nie je pohodlný, nemá takým byť, človek musí robiť veci, ktoré sa mu robiť nechcú, v tom je jeho prirodzenosť.

Celý môj život sa točil okolo túžby byť matkou.

Tieto dni k svojmu životu a dňu nepotrebujem žiadny parfém. Mám dieťa.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.


Už ste čítali?