O západoch

Autor: Katarína Bagoči | 7.3.2013 o 16:23 | (upravené 7.3.2013 o 16:58) Karma článku: 1,00 | Prečítané:  252x

Prvý západ

Katarínka zaspala. Uložila som ju, držala za malé rúčky. Nech s nimi toľko nehádže, nech mám vo svojej moci ich svojvôľu, ich divoký pohyb, tlieskanie pri zaspávaní, aké smiešne, akoby sa tešila, že pije mlieko a ponára sa do sladkého odpočinku. Nie aby som prejavila svoju nadvládu. Ona ešte nevie vzbudzovať v sebe pokoj, umiernenie, naladiť sa na odpočinok. Stále som jej hranicou, obrysom, mantinelom, zavinovačkou. Som vlastne jej perinkou, do ktorej sa viažu bábätká, aby cítili oporu a pevnosť.

Dnes sme mali príjemnú návštevu, aj slnko svietilo, aj som si vykračovala ľahko a sviežo, no aj tak som domov odchádzala a bolo mi úzko. Stále to vedomie, zodpovednosť, že dieťa spí, a keď sa zobudí, ja budem tá, ktorá má byť jej prístavom. Ja to musím zvládnuť, ja sa musím vybudovať, aby boli moje steny pevné. Aby sa o mňa jej duša neobila, a steny mäkké, aby sa mohla pritúliť a oprieť.

No spomenula som si na to, čo som si hovorila ráno. Že v človeku sa nemusí prelievať pokoj, aby ním mohol kypieť. Nemusí mať v sebe uhladený poriadok, aby bolo uhňo druhým dobre. Že aj pokojným a pomalým správaním, svojím rozhodnutím pre také správanie, si v sebe môže nájsť to, čo tak veľmi potrebuje.

Proti prúdu sa plahočiť, aby sa dostal k zdroju.

Od následku sa vrátiť k príčine.

Aj Mohamed môže upustiť od aktivity a nechať horu, nech ožije.

Od ničoho k prírode. Počuť spievať kamene. Byť láskavou k dieťaťu, aj keď je jeho správanie na nevydržanie (ono ešte nevie, toľkému nechápe..)

...

A potom sme spolu s Katarínkou mali pekný večer. Pomalosťou ďalej zájdeš. Rýchlosť kroku batoľaťa. Piekla som kura s pomarančom, podvečer, keď slnko bolo presne také. Oranžové, svieže, znovuzrodené. Renesancia mňa a môjho postoja k nej, malej, ufňukanej.

 

Druhý západ

Vraciame sa z prechádzky, ona cestou reve. Chcem pokoj. Chcem mať v sebe pokoj, no ona to ešte nechápe. Nabúrava moje perníkové predstavy o sladkom materstve. Čistá fyziológia, hlad, nespokojnosť, odutá pusa, už ani neviem čo sa stalo, len sa ponáhľame, domov, príchod, vyzliekanie, jedenie. Nasáva a ja sa pozerám kdesi mimo, do okna, zamyslene. Slnko je znova na spadnutie. To jeho svieže zapadanie. Prestáva piť, pozriem sa na ňu a vidím: tvárička mokrá od mlieka, očká zošikmené (to vtedy, keď jej je dobre), pozerá na mňa, hľadá si ma a keď sa na ňu konečne pozriem, vypukne v smiech. Rozpúšťam sa. Viem, že ju milujem. Nie láska ako perník, nie sladké maškrtenie, nie 24-hodinové vytrženie. Triezvosť, láska ako zodpovednosť, ako túžba byť pre ňu dobrou mamou, ktorá v sebe bojuje boje, no svoje zbrane si každý večer odkladá vysoko do poličiek, kde jej dieťa nedočiahne.

 

Tieto dni asi vyhľadávam západy zámerne. Alebo si chytajú oni mňa. Alebo je slnkom moja maličká, moja gulička. Slnko, ktorého posolstvom je topiť vo mne nepokoje.

Lebo aj následkom sa dá dostať späť k príčine.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.


Už ste čítali?