Na konci toho všetkého

Autor: Katarína Bagoči | 11.6.2013 o 16:47 | (upravené 11.6.2013 o 17:25) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  395x

Ráno o pol siedmej som začula štrngot kľúčov. Pomyslela som si: o chvíľu sa otvoria dvere a do nich vstúpi môj muž, ktorý si isto niečo dôležité zabudol. Katarína precitla, prebrala sa na ten nečakaný zvuk a keď vstúpil do spálne, potešila sa pri pohľade naňho, potešila sa tomu, ako ju zobral z miestnosti, ako ju niesol, aby som si ja mohla žiť svoj život ešte chvíľu v spánku. Videla som už len na rukách odchádzajúci úsmev a potom už neviem čo.

Vrátili sa po pol hodine, pretože muž už našiel to, kvôli čomu sa vrátil, čo si doma zabudol, vrátil mi Katarínu. Spýtala som sa ho: čo ste spolu robili?

Pozerali sme sa z okna a hojdali sa spolu v kresle.

A potom ho už nebolo.

Jednoduchosť. Povedala som si: koľko jednoduchosti v tom všetkom, čo možno dať dieťaťu.

 

Teraz je tu ticho. Vidím sa s veľkým bruchom v období pred rokom a hneď na to sa vraciam do tejto tichej chvíle, ktorá môže byť kedykoľvek prerušená plačom. Veľké brucho koncom mája roka 2012, v ktorom sa dieťa opieralo o moju maternicu, kĺzalo sa v nej, hralo. Dieťa, ktoré už vtedy malo svoje meno. Dievča s jednoduchým menom, ktoré som si nikdy predtým nespájala s budúcim, možným, svojím dieťaťom, a ktoré takto pomenoval jej otec ešte dávno predtým, než sa v skrytosti vyvíjala jej duša a telo, ešte dávno pred jej vznikom. Ukazoval mi vtedy malé dievčatá vo veku okolo ôsmich rokov a povedal: takto si predstavujem malú Katarínku.

Tmavovlasú a bledú, nemotorne si odhŕňajúcu vlasy malou rukou, ponášajúcu sa na svoju matku.

 

Takto s nami žila v našich predstavách ešte dávno pred jej vznikom. Obľúbila som si túto jej predstavu, predstavu dievčaťa, ktoré pochádza zo mňa, no nie je mnou, nemá byť mnou, bola to len túžba, aby v nej bolo niečo zo mňa,

také niečo, nádej, obrodenie, nový začiatok,

čosi, čím by som mohla byť, no nie som. Pozerám na ňu a vidím niečo, podoba, ktorá sa vlní, no nemusí byť viditeľná voľným okom, podoba ako vlna, ako jej vlasy, ktoré pripomínajú slabým vetrom rozvlnené jazierko. Sú to oči a pohľad dieťaťa, ktorým som bola kedysi a čosi z neho v tomto pohľade zostalo.

 

Ruky sa jej potia tak, že z nich tečie voda a po večeri ostane smädná, že logá vodu ako vysušená pôda.

Matka a jej dieťa.

 

Dieťa v bruchu je tajomstvom, nepoznáme ho, cítime ho, predstavujeme si ho, z nedočkavosti nad ním dýchame plytko, vidíme ho na ultrazvuku, ktorý zmeria jeho dĺžku, jeho životaschopnosť, odhodlanosť, pamätáš sa, keď sme ju spolu vtedy sledovali a ona sa dotkla malou rukou steny maternice, pohladila ju?

Dieťa zvnútra hladkajúce maternicu. Držím si v sebe tento obrázok. Nesiem si ho, hladkám ho.

 

Často sa vraciam do dňa, keď prišlo k tomu všetkému, hovorím o tom, ľúbim túto spomienku, ľúbim obrazy, ktoré sa mi vracajú, šľahajú mi v mysli ako oheň, ako vietor, obrázok komorného prítmia, keď to všetko začalo, stupňujúca sa bolesť o pol deviatej ráno, trepotajúca sa záclona, ako podmaz, ako súcit, ako výsmech blížiaceho sa výbuchu, čakanie na to, čo si so mnou bude robiť moje telo, čakanie akoby na smrť, akoby na rozsudok, spomenula som si na ženu, ktorá so mnou o niekoľko mesiacov neskôr sedela na gauči a povedala, ako si v tej chvíli myslela, že prišiel jej koniec, že toto je jej smrť.

 

Dieťa si razilo cieľ strpnutou pôrodnou cestou, no necítila som ho, necítila som jeho telo, len bolesť, ktorú spôsobuje, len pocit, že by som najradšej vybuchla, no nedarí sa mi to, že túžim prasknúť, no stále som jednou veľkou bolesťou naplnenou bublinou, že niet úniku, len snahy vymaniť sa z toho, čo sa môže podobať na smrť. Keď si žena myslí, že umiera, no ona len rodí život, len popri smrti tak krásne vynikne život. Pár minút neznesiteľnosti a potom koniec. Malé, hnedé, nahé, ako šteniatko prehnuté telo, telo ako obrátené u-čko prevísajúce cez ruku ženy v bielom, zelenom, nemocničnom, kôpka, život, človek, malé telo, predstava sa stala preškrtnutou. Berú ju preč, odnášajú, vidím ju, pomyslela som si: v mojom vnútri bolo naozaj dieťatko.

 

Sme traja, niekedy sa objímame tak, že jeden objíma druhého, druhý tretieho a tretí prvého. Ako telo objíma dieťa, keď prechádza takou úzkou cestou. Chcem sa s vami takto držať, takto napínať, veď:

vieš, čo je na konci toho všetkého.

 


Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.


Už ste čítali?