O pravde

Autor: Katarína Bagoči | 12.7.2013 o 19:23 | (upravené 13.7.2013 o 22:29) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  244x

Pozerám sa z okna rodičovského domu na záhradu, pozerám sa na svojho muža hojdajúceho v drevenej hojdačke našu dcéru. Zdá sa, že takto zhora pozorovaná je len malou nehybnou guľôčkou, malou loptou, nepohnutou gumenou bábikou, zdá sa, akoby jeho láska k nej bola až hmotou, akoby sa dala chytiť, no nie rozkrájať, len posunúť, vyhodiť do vzduchu, rozkotúľať, akoby jeho láska bola loptou, ktorá sa drží tak, že sa objíma, až človek zvolá: chytaj, sleduj, hraj sa, pozoruj, prihoď mi ju, nedovoľ jej spadnúť.

Vidím ich na hojdačke, neskôr medzi korunami ovocných stromov, vidím ich v tom teple, v tom popoludňajšom tichu, zdá sa mi, ako by z nich samých takto na diaľku sálalo ticho, môj ľúbezný muž, muž ticha, ku ktorému zo mňa počas týchto dní sála nová zaľúbenosť. Moje sny, opakujúce sa sny o tom, ako nemám muža, ako sa v sne opakovane, znepokojene pýtam, kto je môj muž? kde je? tak kde je môj muž? Rozjasňuje sa akýsi obraz, no neteší, prináša sklamanie, pochybnosť, nepokoj, až kým sa zrazu neobjaví on, jeho pravosť, jeho meno, až kým sa neobjaví ten, ktorý mi je manželom.

Obraz muža, ktorý prináša úľavu, prináša pokoj.

Po hodnej chvíli sa vracajú z vonku. Nesie ju spiacu, v náručí uspanú, milovanú, ustatú.

Povedal mi pravdu o mne. V jeden deň, druhý deň, tretí, dávkoval ju postupne. Nebola útechou, v tej chvíli neprinášala úľavu, neboli to slová, ktoré boli lahôdkou pre ucho, ktoré by sa mohli povedať dieťaťu, len aby už nebolo nespokojné, len aby už toľko neplakalo. No nebola ani mokrou handrou, ktorú mi hodil do tváre a ty si s ňou rob čo chceš a daj pokoj. Bola to pravda, ktorej sa nedá dať meno, bola čistou, jasnou, nebola ničím iným len obyčajnou pravdou. Pravda ako zrkadlo, nie maľovaný obrázok.

 

„Spoznáte pravdu a pravda vás vyslobodí." (Jn, 8, 32)


Po tejto pravde a niekoľkých dňoch som sa zaľúbila nanovo. Bolo to ako skok, rybička rozrúšajúca modrú hladinu, hmýriace sa mravenisko. Dni plynuli, zakrýval ma v nich láskou. A láskou sa nezakrýva to, čo sa má poprieť,čo má ostať pod zemou, zabudnúť na to, láska nezakrýva to, čo nemá byť vidno. Je to ako dotknúť sa dekou duše,  ako keď sa deka rozloží na lúke plnej detí s kyticami natrhaných kvetov a pohladí hlinu, hmyz, rozmokvanú pôdu, pohladí existujúcu nedokonalosť, vie o nej a zároveň po nej nesliedi, lebo sa zameriava predovšetkým na krásu.

 

„Lebo láska zakrýva množstvo hriechov" (1Pt, 4,8)


Tvoja láska, otec nášho dieťaťa, na mne zakrýva veľa mojich pádov.

Padám, ležím, som zlomenou, som zlomeninou, ktorá sa v mieste zranenia stáva pevnejšou a na tom istom mieste vraj už nemôže byť znova rozbitou.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.


Už ste čítali?