O radosti

Autor: Katarína Bagoči | 5.9.2013 o 15:25 | (upravené 6.9.2013 o 23:02) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  243x

„Mama, mama", počujem za svojím uchom zvolávať práve prebudený hlások o štvrť na osem v posteli, túžiaca ešte aspoň po hodine, dvoch spánku. Telíčko, ktoré spalo skoro celú noc so mnou, vedľa mňa, až sa na mňa napokon nalepilo. Raz, dvakrát, trikrát...nerátam to už tak dlho.

O niečo neskôr pozerá v kuchyni na fotku v modrom ráme s maľovanými kvetmi.

„Kto je na nej?" - pýtam sa.

„Mama".

Áno, mama a pobozkám ju na líčko. Bozk ako zhmotnená radosť.  Zhmotnená neha. Ako obrázky prechádzajúce tlačiarňou, ešte teplé, pohyblivé, vyjadrujúce zo života iba kúsok, iba to, na čo sa mi pozerá ľahko. Obrázok ako éterickosť, nevidieť na ňom úzkosť, strach, nevidieť na ňom ľudskosť, únavu, nevidieť, čo mu predchádzalo ani to, čo bolo potom. Mám rada obrázky, živím si nimi dušu, no pozor, nesmieme zabúdať, že na zážitku je najkrajšia jeho autentickosť.  Pozor na to, aby sa náš život nestal obrázkom, ale akciou, neustále prebiehajúcim sledom, tlkotom, tečúcou vodou.

 

Ešte o niečo neskôr prichádza čas, kedy by si mala podať ruku so spánkom.  Leží v kočíku, otáčam si ju k sebe, hoci som si predtým hovorila, že moja tvár by mohla byť pre ňu mätúcou, rozptyľujúcou, zavadzala by spánku, nedalo by sa pred ňou uhnúť. A zrazu stop. Chcelo by to obrázok. Moja maličká, ktorá keď zaspáva, zvykne byť tak smiešne vážnou, sa mi zapozerala do očí a usmieva sa na mňa s beznádejnou zamilovanosťou. Podľahnem, prihováram sa jej, nedá sa uhnúť, hovorím: „ľúbim ťa" a ona vybuchne  do smiechu. Hovorím: „ty moja krásna" a ona zaspáva s radosťou, spokojnosťou. Vlastne, chcela by spať, ale nemôže. Pozerá a pozerá na svoju mamu. Vidím v nej radosť, vidím v nej naplnenosť. Chcelo by to obrázok, ale...

 

večer predtým sme si písali, lebo si teraz ďaleko,  práve o chvíľach, ktoré nemajú podobu vyfarbených obrázkov,  kde sa mama a dieťa usmievajú blažene a naširoko a zdá sa, ako im to ide ľahko, zdá sa akoby sa vznášali nad zemou.  Moja radosť nie je tekutá, nie je to niečo, čo sa zo mňa vylieva, lebo to už vo mne nemá miesto.  Ale to predsa nevadí, nemusí to byť mojou hanbou,  nemusí to byť čímsi, čo sa mi nalepilo na nos a ja by som kvôli tomu musela byť utrápeným panákom s polepeným nosom, s pečiatkou na ňom.  Radosť je pre mňa niečím, čo si beriem častokrát zvonku, stavebný materiál, z ktorého budujem život, aký si prajem pre maličkú. Aké zvláštne, aké smiešne, že práve od (svojho) muža sa učím byť matkou. Muž, pre ktorého je éterickosť nezmyselnou nepotrebnosťou a ktorý nehľadá obrázky, lebo nechce prísť o zážitok.

Stačí mu moja, mne vlastná radosť, ktorá nie je tekutou. Je túžbou. A práve táto túžba a toto jeho prijatie je mojím stavebným materiálom.

Chcem vo vás budovať radosť.  Aká sloboda, že aj málo je dosť.

 

 

fotka: Anna Ådén photography

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.


Už ste čítali?