Ráno sme sa prebudili a ja som si povedala, že v mojich rukách je rozhodnutie a hlavné slovo o tom, kedy sa bude vstávať, ako dlho sa bude váľať, koľkokrát vojdeme do bunkra, ktorého steny a strechu tvorí perina, kedy sa zdvihneme a ja jej dám na nôžky svetloružové papučky, na ktorých je nakreslená farebná húsenica. Koľko toho je v mojich rukách, a predsa to nie je výhra - postaviť sa nad ňu ako vládca a byť neobmedzeným kontrolórom jej života. Lebo, vedieť si poradiť s mocou vo vlastných rukách, držať v nich moc, no neovládať, je, ako hovorí naše dieťa : makaka (makačka, výraz, ktorý si osvojila, keď sa jej mama sťažuje, čo pre ňu znamená niesť ju , už naozaj nie ľahučkú, po sprche na rukách). Ach, lebo veď moc nad dieťaťom sa môže meniť v rukách rodiča na zbraň, na pištoľ, ktorá postrieľa klíčiaci, raný vzťah.
Pred nedávnom niekto písal, že viac ako deti ho dojímajú šťeňatá. A ja som sa zamyslela, koľkokrát som vlastne z toho všetkého dojatá. Že deti ma viac dojímali vtedy, keď som ešte žiadne nemala.
* „Až keď máte deti, môžete v celej svojej ubiedenej podstate pochopiť márnosť vlastnej snahy zmeniť ich na rozprávkové bytosti, ktoré ste si vytvorili v hlave."
Teraz je to viac túžba formovať. Z niečoho, čo je zo mňa, niečo lepšie než som ja sama. Teraz je to každodenná zodpovednosť za jednu klíčiacu dušu, a zodpovednosť za dušu svoju, aby tú malú nepošliapala. Duša, ktorá by už mala byť vyklíčená, dozretá, no až popri dieťati spoznáva, koľko je v nej sebectva. V tme zakopnúť o rozhádzané hračky, kľučkovať pomedzi rozhádzané misky a varešky, zberať kúsky mäsa z podlahy zas a znova, stiesnene sa pozerať na to, akú absurdnú a disharmonickú zmes kúskov vie táto rozprávková bytosť zhromažďovať , nakladať práčku odznova a odznova, lebo chrobáčik sa v čisto vypratej vetrovke v blate vyváľal. To nie sú zážitky hodné dojatia. Sú hodné prijímania, lámania niečoho stvrdnutého, mäknú kosti mojich predstáv o tom, ako by mali veci vyzerať.
Hĺbavá matka, ktorá bola obdarovaná urozprávaným dieťaťom, ktoré teraz najnovšie fascinujú smetné koše, a tak mu cestou do mesta pritakáva, rozpráva, vysvetľuje, historku o jednom, jedinom spadnutom, červenom, hore nad sídliskom, lebo malá fascinovaná ho neustále spomína, chce vidieť ten aj všetky ostatné znova a znova, utkvelá predstava, fascinácia, ktorá by pre dospelého mohla byť tak malicherná. Vystrčeným prštekom mu pohrozí „nonono", mysliaca si, že kôš spadol, podobne ako by to mohlo byť s deťmi , ktorým, behajúcim túto nedeľu v priestoroch miestnej fary, hrozil pád.
Dieťa, ktoré netuší, že vec môže padnúť, aj keď neuteká.
Že pád nie je len dôsledkom úteku, ale aj dôsledkom silného vetra, zápasu a (v ťažkých chvíľach) nedržania sa niečoho silnejšieho než je on sám.
A tak jej každý večer rozprávam príbehy nášho dňa, pri najchutnejšom mliečku ich pozorne počúva a keď sa jej chce, tak ma dopĺňa, odpovedá, o návšteve, ktorá k nám prišla, o tom, čo jej priniesla, o hviezdach a mesiaci, ktoré darček dokáže vytvoriť na tmou zahalených plochách, o vlaku, na ktorý napokon návšteva odišla. Hovorím jej o tom, čím všetkým je pre nás, kto ju ľúbi a ona sa na tom, zdá sa, akoby to už bol pre ňu rituál, zakaždým nahlas usmieva ( to je práve vymyslený výraz, ktorým tejto jej prejav neviem ako inak nazvať).
Matka, ktorá si chce dávať pozor, aby jej správanie neurčovali jej vlastné zranenia, ale láska -túžba po tom, aby z esencie, ktorá z nej bola vybratá, tvarovala niečo nové, krajšie, než je ona sama.
Večer nevie zaspať. Prehadzuje sa ako rybka, dlhé minúty, dlhý čas, no nedokáže ju nechať, aby sa upokojila sama, aby ju pri spánku nedržala. A tak mení spánkové rekvizity, pribúda hojdajúca lopta a čierno-biela plyšová mačka do náručia. Hojdá ju a hojdá, nezaspáva...
Prejde čas, zrazu sa zdvihne malá ruka, chytá tvár svojej matky, jej nos a ústa, drží sa.
Po chvíli ochabuje a padá na telo plyšovej mačky ako kus ťažkého olova.
Ruka môže padať, aj keď neuteká.
