Osviežiť sa studenou vodou o ôsmej ráno a veľa piť, lebo dnešok možno bude omámený, spomalený, s trasľavými miestami v duši, s náznakmi triašky. A povedať to dieťatku: „dnes asi budem takáto." pokračovanie článku
V noci sme si unavení ľahli a on povedal: zajtra pôjdeme na výlet a budeme sa rozprávať. Ráno som sa zobudila a z oka sa mi vytisla slza, ťažká a úmorná ako kvapka z vyšťaveného citróna. pokračovanie článku
Keď som odtiaľ odchádzala, triasla som sa a nevedela som či zo zimy, či z toho, čo je vo mne. Udalosti posledných dní mi teraz pripomína Snežienka, detská pieseň upokojujúcej smutnej melódie, zvučiaca nie ako jar, ale akési pochovávanie, rozlúčka a potom zakývanie. pokračovanie článku
Ráno som sa zobudila a pri posteli vidím stolík. Na stolíku pripravené, čo potrebujem pre dnešný deň: šípkovo-ríbezľový čaj vo veľkom porcelánovom čajníku, balíček hygienických vreckoviek s jahodovou arómou, kôpka knižiek s pestrou tematikou a ľúbivý lístoček. Prikrytá dvoma perinami. Tak som sa našla ráno, toto som po prebudení videla ako prvé. pokračovanie článku
Včera bol taký mojkací deň. Aj kolegyňa to tak mala. Tak sme si tie deti brávali, túlili, bozkávali, hovorili im, čo si o nich myslíme, nevedeli sme sa na ne vynadívať. Každé z nich je iné, až sa zdá, že tie rozdiely, osobitosť a svojskosť vidno viac na nich ako na dospelých. pokračovanie článku
Všetko nech má svoje miesto a ak nie, nech to prijmem. Nech sa vyprší (ak potom prestane), čaj nech chladne, aby z neho jazyk nebolel, obed na zajtra pre muža nech je uložený v chladničke, nech neskysne, s radosťou ukuchtený, okorenený precízne, nech má každý bod prípravy svoj čas, nech má svoj život. pokračovanie článku
Tak som si povedala, že aj ja si pripravím krupicovú kašičku, lebo sa v toto ráno hodí k mojej duši ako doplnok, k jej potrebám, túžbam, nedostatkom, obvineniam, výmoľom a práve keď padlo toto rozhodnutie, jasne svietilo jasné slnko. pokračovanie článku
V pondelkové veľkonočné ráno som nakrájala a vložila zeleninu do polievky a odišla do lesa nad naším sídliskom behom. Skôr, než ma postihne poludňajšia márnivosť, skôr, než sa slnko na sklonku dňa zaoblí, že sa po ňom len tak skĺže povrchnosť, než ma dolapí súhrn tých známych myšlienok, takých nepodstatných pre môj život. pokračovanie článku
Minule sa mi zdalo, že ma niekto cisárskym rezom vyberá z maternice. Niečie láskavé, opatrné ruky. Intímny moment duše. Že som škvŕňa v matkiných útrobách a je ma treba von. Narodiť sa, vyliahnuť. To je jedno, len nech už prídem a obývam tento svet. Na srdce mi vyšil vintage čipku a povedal: „Neustále sa vracaj, vracaj sa k tomu, čo už má svoj vek, čo je už v tvojom srdci staré, no stále živé, k tomu, čo neumrie." pokračovanie článku
Vyrobila som si dnes v predstave teplo, silnejšie než je dnešná predpoveď počasia, aby som do tohto dňa mohla vykročiť mladistvo červená. Taká som vošla do dverí starších kolegýň, ktoré zmenili tému, s ktorou som za nimi prišla a spýtali sa, kde sú tie časy, keď oni boli také, ako ja teraz. pokračovanie článku
Pri otvorenom okne a bzučiacich deťoch za ním si zapisujem a vyberám úlohy pre tých, ktorí trpia špecifickými poruchami učenia. Na krku mi visí rozkvitnutá ruža (s farbou broskyňového pudingu). Prívesok, s ktorým sa sem-tam zahrávam. Tikajú hodiny, nechali sme deti nadesiatovať sa, aby som s nimi potom mohla pracovať. pokračovanie článku
Dopila som podvečernú kávu z bodkovaného hrnčeka. Dalo by sa povedať, že v každom hrnčeku chutí inak. Je to ako s tvarom cestovín. Rovnaké zloženie, iný tvar, rôzny zážitok. pokračovanie článku
S mamkou si vymieňame esemesky. Moja zvráskavená, ani nie 160-centimetrová babka bola bytosť, ktorej jemnosť a citlivosť si uvedomujem až na tieto moje mladodospelé kolená. Dedko, jej muž, hocikedy bez problémov zaplakal, keď ho dojala nejaká dávna srdcová záležitosť, najmä radosť. Dedko zvykol plakať najmä z radosti. Ocko plače pri Modré z neba. No a o týchto našich kedykoľvek-a-kdekoľvek zaplakaniach sme si povymieňali esemesky s mamkou. pokračovanie článku
Už sa mi pripravuje večerné kakao do bodkovaného hrnčeka. Dokonalá večerná bodka a prikrývka. Ešte ráno som ale písala, že moja duša chutí ako biely jogurt, že sa tak cítim. Že mojej duši je presne tak. Táto nechuť však robí nehu v žalúdku. A som uvedomelá a skúsená, aby som vedela, že aj táto (ne)chuť duše má rovnaké vlastnosti, a že takto vypustená do sveta, budem nežná. Áno, budem nežná. pokračovanie článku
Upratujem, vysávam, zvyšujem hlas, plačem, mrnčím, kekeším sa, túlim sa, maznám, zobúdzam sa už s priam nalinkovanými pocitmi, a potom ich zdieľam. Sníva sa mi o zháňaní šiat a kľučkovaní medzi električkovými koľajami bratislavského mesta a potom sa aj tak nestihnem vydať. pokračovanie článku
Dnes sme sa s deťmi celkom fajn zasmiali, keď sme vyrábali postavičky z rozprávky. Naše ruky pracovali s červenou látkou, lepidlom, bielou vatou a plastom. Naše ruky a nápady boli značne nemotorné, míňali sa cieľu, stierali sa medzi nimi rozdiely, že by v tej zmesi rúk a smiechu človek nerozoznal ruku dieťaťa od ruky dospelého. pokračovanie článku
Potulujem sa bytom ako bezbranná obeť ukáznených výrokov typických pre moje vnútro. Keď nie jeden, tak druhý. Striedajú sa alebo prelínajú. Majú svoj vlastný život, každý z nich svoje poslanie, svoju spoluprácu, až kým ma nevrátia do obdobia mojich menších rokov a k správaniu k nim príznačnému. Vtedy zvyčajne musíš prísť ty a zakročiť, zatriasť mnou tým najjemnejším spôsobom, zatriasť mnou tak, ako sa trasie zasneženou krajinou v sklenenej guli s vodou. pokračovanie článku
Metara 1. - Tiaž Na brehu rieky Hron som si ľahla na tvrdé kamene. Spýtal sa ma, prečo takto ležím, či to robím, lebo to chcem, chcel vedieť čo to znamená, tušil, že tým niečo myslím, šípil za tým viac. A ešte som si rukou zakryla oči, lebo som sa chcela skryť. Pred ním, pred sebou, pred tým, čo sa vo mne vtedy dialo. pokračovanie článku
Bola sobota, keď som s tvojou mamkou ostala sama. Práčka priadla, zobudila som sa na obed, na stôl položila papiere s cudzojazyčným textom. Myslela som, že z toho niečo bude, nejaký výsledok, kus mojej práce, ale nie, tvoja mamka veľa rozprávala, tak som tie papiere nechala tak. pokračovanie článku
Predtým, než som povypínala všetky okná na monitore, povedala som si - treba žiť. Teraz, keď je január, nevábne počasie, ospalé poobedie, zelený čaj bez cukru, ktorý prelieva moje vnútorné prostredie, valí sa ním ako človek a voda tobogánom. Valí sa mojím bruchom a mojou hlavou prebehne mierny vulgarizmus, nevyslovím ho, veď na čo, pre efekt? Ostane vo mne, ako prirodzený výplod divej duše. Aby som si spomenula na tvoje slová, že nie všetko, čo sa do mňa dostane je moje. Tie tvoje slová, o ktorých potom rozmýšľam, aby som nehľadala to, čo už mám, lebo to nikdy nenájdem. pokračovanie článku
Vstala som a znovu som si ľahla. Mimo periny už nie je teplo a na pohľad z okna som si povedala: už to tam dnes pekne nevyzerá. pokračovanie článku
Už sa teším na ráno. Mám rada tieto prechody vedomia-bdelý stav, polospánkové prešmyčky, zabudnutie a opäť prebudenie. Keď sa všetko zastaví a potom opäť ožije. Mám rada aj to, že keď mi napadne smutná myšlienka a v jednej chvíli na ňu zabudnem, prídem na to, že keď je zabudnutá, je to rovnaké, ako keby ani nebola. pokračovanie článku
Predtým som si myslela, že boj muža o ženu je v tom, že si ju uchmatne a potom ju má. Že celý ten zmysel je v dosiahnutí, získaní, vybojovaní a potom spolu žijú. Dosiahnutí, uchmatnutí, vybojovaní. pokračovanie článku
Doumývala som kúpeľňu, vo veciach, ktoré robím, sa objavuje symbolika, telo a duša si podávajú ruky, sú spriaznené, neunikajú od seba. Pamätáš? Hovorila som o tom, čo pre mňa znamená predstava - stratiť sa z povrchu zemského. Chcela som, aby si to nebral vážne, predstavy upokojujú, nie riešia. pokračovanie článku
Ráno sa zobudím a poviem: dobré ráno útoky, dobré ráno boje. Bojové pole je pripravené, bojovník ešte spí. Včera sme si otvorili šampanské a čľupli doň jahody. Oslavujeme, čo sa dá. Kým ešte žijeme, kým ešte môžeme vnímať. Moje srdce je miesto, o ktoré treba často bojovať. Je to priestor, o ktorý sa treba báť. pokračovanie článku
Trochu ma pobolieva brucho. Trochu som s tým zmierená, trochu nie. Snažím sa rozprávať o tom čo prežívam. Preto, aby to so mnou nebolo ťažké, aby som nepodliehala túžbe byť oddelená od okolitého sveta. Napríklad tak, že pôjdem spať, keď väčšina ľudí vtedy bdie. pokračovanie článku
Prišla som na izbu taká akási pripitá, z jedného malého plastového pohárika vianočného punču. Tým čo boli na izbe - spolubývajúca a moja návšteva - som povedala „čaute, ja som asi opitá", a potom, potom, keď som sa umyla s jedným z mojich sprcháčov s vôňou ako misa ovocia, som zaľahla a tvrdo zaspala. Návštevu som tak možno nepriamo vyhnala, ale to nevadí. Návšteva je u nás už ako doma, a je už tak vycvičená, že prichádza, aj keď ja práve nie som doma. pokračovanie článku
Sedím so zatiahnutými žalúziami a je mi tak dobre. Okrem toho mi je ešte horúco, nekonečne horúco a zdá sa mi, že všetko vo mne teraz bije rýchlejšie; srdce, krv v cievach, aj tie úvahy o pondelkoch, ktoré v tomto semestri začali tak príťažlivo a nebezpečne, ako výzva, či vyjdem s pravdou von, ako výzva, že s ktorou pravdou vyjdem von? pokračovanie článku
Prišla som na svoju internátnu izbu a tam: chlad. Chcela som, aby tam bolo aspoň niečo z toho, čo som práve chcela: teplo, internet alebo človek, no bola som tam sama so svojimi pár farebnými vecami, kvapkaním dažďa za oknom, nehrejúcimi radiátormi a myšlienkami: čo ako kedy kto príde čo bude zajtra, koľko sa nájde pohladení. pokračovanie článku
Včera ráno mi došla sms, že doma katušku všetci ľúbia. Musela som sa preto zobudiť. Musela som si preto spomenúť aj na ďalšie prejavy lásky, aby mi bolo ľahšie premaľovať ten obraz. pokračovanie článku
Na zemi, posteli, stole a gauči sa povaľuje Freud a iné psychoanalýzy, niekedy to okoloidúcim vadí a chcú moje veci vysťahovať, vysťahovať ma a dať mojim veciam súlad, urobiť z mojich povaľujúcich sa myšlienok kôpku. No ja to nedokážem. pokračovanie článku
Keby si teraz niekto sadol do mojej duše, mala by tvar mora, brehu pri ňom, teplého piesku na ňom, sedel by na zadku s rozkročenými nohami tvárou k tomu moru, objímal si členky a pozeral na vlny. Teraz tam tak vyzerá, sedím s vytržením, ktorá vlna príde bližšie, ktorá sa dotkne chodidiel, či ďalšia bude odvážnejšia, flešbeky a sklony myslieť si, že more za obzorom končí. pokračovanie článku
Páčia sa mi životy detí.
277412364 / aktuálne: 
katarina.bilancikovacentrum.sk
