Pozeranie sa do očí.
Na druhý deň po Aničkinej svadbe sme si šli okolo poludnia zabehať do lesa. Hovorila som si, že tohtoročný prechod medzi letom a jeseňou je maximálnou príjemnosťou. Nebolí, nedeprimuje, nie je to ľadová sprcha. Babie leto ma zohrieva, ale nespaľuje, ochladenie ma osviežuje, nie udiera.
Hovorila som, aké je dobré, že to už máme za sebou, že sme už svoji, že sa už svadba netočí okolo nás, že sa na tej nie-našej môžeme nechať len tak strácať, len tak unášať.
Hovorím, že sa ti v najdôvernejších chvíľach rada pozerám do očí, že tam nie je hanba, že odovzdanosť, vedomie a rozhodnutie ísť za odovzdaním je riešením hádanky.
Hovoríš mi, že som tvoja manželka. Dávaš mi najavo, že to, kým som v tvojich očiach nie je len úspešným výsledkom porovnávaní. Tvoja láska nie je o rebríčkoch, nie je o súťaži. Ľúbiš ma, lebo som jednoducho tvoja. Nezáleží na tom, čo mám alebo nemám z toho, čo majú iní ľudia.
„Zabúdaš na to, že je v tom aj Božia vôľa.
Neprijímaš svoj pôvod, svoje črty, neprijímaš dokonca ani to odkiaľ si."
A ja, nikdy predtým som si to neuvedomila...
Som v práci a vyfarbujem dáždniky. Pomáha mi táto farebná manuálna práca.
Keď hojdám Terezku, tak ona zatvorí oči a vyzerá pri tom ako malá meditujúca intelektuálka.
Keď si ja sadnem na okraj, na hrany života, tak si hovorím, že budem ako ona, že si jednoducho budem sedieť a budem sa len hojdať, hojdať, hojdať...
A mimochodom, dnes som si pozerala naše svadobné video a chcela som vidieť okamih sľúbenia. A zbadala som to, čo som počula iba z rozprávania. Ty si mi zašepkal: "a už sme manželia." A moja sestra to počula, lebo stála za nami a potmehúdsky sa usmiala.