reklama

Zobudiť sa a byť matkou

Chcela by som sa teraz vyplakať zo svojho života, ale neviem kde mám začať, ako mám o tom písať, tak som sa rozplakala len tak dostratena, mysliac na svoje veselé, radostné dievčatko a jej nežného otca. Nechal ma doma a vzal ju so sebou, aby som si oddýchla (samej pre seba povedané: aby som sa mohla do sýtosti vyplakať), no ja možno neurobím nič, nič pre to, aby som svoj smútok chytila do rúk a poriadne ho nakopala, len ho v sebe nechám stáť, kričať, prežívať, volať a čakať, kým sa vrátia a ja budem zase tak úpenlivo túžiť byť matkou, ktorá dáva život, ktorá sa otrasie, preberie, lebo túži svoje dieťa vidieť prekvitať v prijímaní života, dávať jej život plný svetla, hoci ho sama taký často nedokáže vnímať, aké smiešne, aké úbohé a veľké, aké rôzne to len dokáže byť podľa toho, ako sa na to budem pozerať.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (10)

Dieťa sa vráti a ja sa otrasiem, vytrhnem z trúchlenia, preberiem sa a budem jej dávať aspoň tie kúsky svojho svetla, ako keď podvečer zapadá slnko, sadá si na moju kyticu, ktorú som si sama nazberala, je jesenná, je krásna, minimalistická, šípky a suché byliny plné krásy a nechcem sa jej vzdať, hoci po jeseni prichádza zima, jar a potom ešte čosi viac a ona je stále tam, slnko na ňu padá a obraz, ktorý vytvára jej tieň je možno krajší ako samotný lúč svetla, ktorý nevidno, lebo je len zdrojom toho, čo vytvára.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
tien
tien 

Preberiem sa a budem jej dávať aspoň tie kúsky svetla, no možno to nebude neúprimnosť, možno to bude láska, bude to túžba vyťažiť zo seba dobro a nehu, vypotiť dušu pod náporom snahy, premáhania sa, túžby, lebo byť matkou je znamenitá vec a preto ťažká úloha.

Veď postaviť sa za svoju kostrbatú dušu, obhájiť si ju a s ňou, jej slabosťou, jej podlomiteľnosťou, byť vzorom do jej života? Je to trúfalosť alebo odvaha?

Čítam si o tom všetkom * knihu, ktorá ma zasiahla, hoci mi ju nikto neodporúčal, nikdy som o nej nepočula, našla som ju len tak, kniha priama, no nie krutá, rázna a láskavá, tie slová, ach tie slová, že:

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„domov by nemal byť miestom, kde sa môže dieťa schovávať pred životom",

pretože domov je miestom, kde sa učíme bojovať, kde sa učíme schopnostiam a úlohám, ktoré od nás život žiada, ja musím bojovať, na mne leží tiaž môjho života. Aj keď nám bolo všetkým nejakým spôsobom ublížené a proti každému z nás niekto zhrešil, zodpovednosť za svoj život si nesiem ja, ty, tvoje a moje dieťa.

Niekedy večer, keď už spí, ležím vedľa nej a hovorím si, že toto miesto, kde teraz ležím, posteľ a tá perina, s ktorou sa zakrývam, zatiahnuté žalúzie a vedľa mňa spiace dieťa, celý ten priestor a celá tá atmosféra okolo neho je moja skrýša. Je večer a ticho, no ja nespím, lebo deň nie je miesto, kam by som sa ukryla. Do dňa treba vychádzať, do dňa sa treba zobúdzať, no večer si ešte môžem pod perinu uvelebiť svoj strach o to, akou budem zajtra matkou. Ešte aspoň chvíľu predlžujem túto chvíľu, kým ma večer ukryje a ja zaspím, lebo zajtrajšok je ďalšou lekciou, v ktorej má túžba byť pre ňu dobrou matkou, učí byť narovnanou.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Muž sa vráti a možno sa ma spýta, čo som zatiaľ robila a ja mu nemôžem povedať: nerobila som nič, len smútila, lebo aj čas na smútok je dar, je to chvíľa nesenia svojho kríža, možnosť zaň ďakovať, možnosť ho prijímať, prijímať, že sa teraz cítim tak. Muž, ktorý ma učí toľkým veciam, učí ma, čo je to láska a povedal, že keď sme ešte neboli manželia, jeho láska bola viac o slovách, o veľkých slovách, ešte vtedy, keď sme nepoznali čo je to život v manželstve, čo je to mať dieťa, (hlavne, čo je to mať dieťa ), nebyť už len dvaja sami pre seba, čo to znamená mať na svojich pleciach omnoho viac než doteraz, a že až teraz, (keď spolu nesieme to, čo by som mohla nazvať realita tohto života), sa jeho slová môžu preverovať v skutkoch, ktoré koná, až toto je priestor, v ktorom mi svoje dávno povedané veľké slová môže dokazovať. A keď moja duša plače, zastaví ma, nezačne ma čičíkať slovami, len aby ma uchlácholil, potľapkal po pleci, že to, čo sa mi deje, je len akási životom na mne spáchaná krivda, jeho slová sú ráznosť a láska, sú pravda a realita.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

A tak si teraz takto obmieňam tamtie pekné slová:

Domov by nemal byť miestom, kde sa môže žena a muž schovávať pred životom, ale v pravde, ktorú nám druhý ukáže, sa pozrieť na seba. Veď láska nám pomôže ten obraz prijímať a takýto zmierený sa učiť obstáť mimo domova.

Muž jednoduchosti, veľkého úsilia, ktorého často obdivujem viac v tichosti ako v slovách, viac si o ňom myslím, než mu o jeho veľkosti rozprávam, sledujem jeho život a nechávam sa ním inšpirovať, je ako lúč svetla, beriem si to svetlo, veď pod jeho vplyvom sa čosi vytvára.

*odstavec: citácia a inšpirácia z knihy: Děti a hranice

Katarína Bagoči

Katarína Bagoči

Bloger 
  • Počet článkov:  258
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Páčia sa mi životy detí. Zoznam autorových rubrík:  Kamienky v topánkeHrkálkyMaternity bluesLover of my soulMetamorfózy

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

750 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu