A ja som večer zatúžila po nebi, po živote v ňom, po živote za mojím životom.
A potom si spomínam na okamih, keď som bola ženou pracujúcou a ona sa na mňa prikvačila, objala ma tak, akoby sa vtedy pohol život. Silno, ľúbezne, láskavo.
Spomenula som si na slová blízkej ženy, ktorá mi povedala, že ľudia si myslia pekné veci, aj keď o nich nehovoria.
Život je niekedy skrytý, tak veľmi skrytý, až sa zdá, akoby ho ani nebolo. A pritom, koľko hojdania je za touto skrytosťou...
Potom sme šli von. Dážď je dobrý. Je dobré poskytnúť svojmu telu kontakt s nepohodou, s premoknutosťou, sychravosťou, poskytnúť telu všeličo, mokro a vietor, zimu lezúcu po krku. Byť prikrytý teplou perinkou od nôh až po hlavu je sladké, opojné, až z toho zaspať a necítiť...Lenže, otvoria sa dvere a povedia si: v tejto miestnosti niet nikoho.
Hovoríme čo bolo, snívame o potom, zatiaľ čo koník rozprávajúci mojím hlasom mi šepká celkom tíško: táto chvíľa je tvoj život, počúvaj to dieťa, drž ho, sleduj ho, pozeraj sa s ním cez okno, nesnívaj, čo všetko by mu ešte dalo, keby si mu poskytla to alebo ono...
a potom mu porozprávaj o mieste, kde sa dá hojdať a šmýkať aj vtedy, keď vonku prší a je sychravo. Zahrajte sa v teraz a všimni si, že hoci mu jeho smiech neohrozuje život, predsa pri ňom lapá po dychu.