Katarína Bagoči
Zobudiť sa a byť matkou
Chcela by som sa teraz vyplakať zo svojho života, ale neviem kde mám začať, ako mám o tom písať, tak som sa rozplakala len tak dostratena, mysliac na svoje veselé, radostné dievčatko a jej nežného otca. Nechal ma doma a vzal ju so sebou, aby som si oddýchla (samej pre seba povedané: aby som sa mohla do sýtosti vyplakať), no ja možno neurobím nič, nič pre to, aby som svoj smútok chytila do rúk a poriadne ho nakopala, len ho v sebe nechám stáť, kričať, prežívať, volať a čakať, kým sa vrátia a ja budem zase tak úpenlivo túžiť byť matkou, ktorá dáva život, ktorá sa otrasie, preberie, lebo túži svoje dieťa vidieť prekvitať v prijímaní života, dávať jej život plný svetla, hoci ho sama taký často nedokáže vnímať, aké smiešne, aké úbohé a veľké, aké rôzne to len dokáže byť podľa toho, ako sa na to budem pozerať.