Katarína Bagoči
Večerná omša
Na večernej omši sme sedeli úplne vzadu. Naše bezpečné miesto, kde plakať je najmenej vzbudzujúce pozornosť, udierajúce do uší, rozptyľujúce sústredenosť tých, ktorí navštevujú chrám a chcú v ňom mať priestor pre ticho. Katarínka pomrnkávala, asi jej bolo smutno samej v kočíku, bez dotyku ľudských rúk, bez fyzických hraníc rodičov, vystačujúc si len s pohladeniami teplej deky a obkolesením striešky kočíka, ktorá nad ňou stojí a ona je v ňom ako v domčeku.