Katarína Bagoči
Môj syn
Mala som telefonát. Ozvali sa po vyše roku, aby mi ponúkli pracovné miesto. Samy od seba, len preto, že ma videli kúsok pracovať niekde inde, na niečom malom, vtedy pre mňa málovýznamnom. Ozvali sa prvého júna.
Páčia sa mi životy detí. Zoznam autorových rubrík: Kamienky v topánke, Hrkálky, Maternity blues, Lover of my soul, Metamorfózy
Mala som telefonát. Ozvali sa po vyše roku, aby mi ponúkli pracovné miesto. Samy od seba, len preto, že ma videli kúsok pracovať niekde inde, na niečom malom, vtedy pre mňa málovýznamnom. Ozvali sa prvého júna.
Skončil sa rok, keď som sa pustila do niečoho, po čom som až tak veľmi netúžila, a predsa bol ten čas pre moju dušu šperkom, drobným príveskom, vážkou zavesenou na krku, ľahkou a hodvábnou,
Ráno som si spomenula na to, ako mi raz dávno jeden muž zanechal v liste odkaz, že si moju dušu predstavuje ako malého vtáčika, vrabčeka, ktorého možno jedným šmahom rozpučiť.
Batoliatko narástlo, vzpriamilo sa, z náručia a zo statickej polohy sa rozbehlo do sveta, teraz je z neho rýchlo utekajúci chrobák, začalo sa rozprestierať, do priestoru, do nášho života, jeho slová, jeho túžba komunikovať, opisovať a to, čo sa nám snaží zdieľať, zapĺňa stranu za stranou v zošite jeho matky, v zošite s hrebeňovou väzbou a s obálkou posiatou množstvom malých srdiečok. Jeho slová a skutky sa takto napísané zhmotňujú, zapĺňajú na papieri priestor, aby sa z nich aj časom, aj neskôr jeho matka a jeho otec mohli radovať.
Pozerám sa z okna rodičovského domu na záhradu, pozerám sa na svojho muža hojdajúceho v drevenej hojdačke našu dcéru. Zdá sa, že takto zhora pozorovaná je len malou nehybnou guľôčkou, malou loptou, nepohnutou gumenou bábikou, zdá sa, akoby jeho láska k nej bola až hmotou, akoby sa dala chytiť, no nie rozkrájať, len posunúť, vyhodiť do vzduchu, rozkotúľať, akoby jeho láska bola loptou, ktorá sa drží tak, že sa objíma, až človek zvolá: chytaj, sleduj, hraj sa, pozoruj, prihoď mi ju, nedovoľ jej spadnúť.
Vraciam sa do zimných dní minulého roka. Dni, v ktorých sa duša pohybovala v uzavretom priestore jaskyne s kvapkajúcou chladnou vodou, ozvenou takých kvapiek, ich monotónnosťou, moje monotónne kvapkajúce otázky, ktoré len čľupli na mokrú kĺzku zem, aby sa vzápätí z jaskynného stropu objavili podobné, s rovnakým osudom.
Žehlila som vtedy biele bavlnené plienky na zelenej žehliacej doske, keď mi napadli utešujúce slová laktačnej poradkyne o tom, prečo ten nevysvetliteľný, náhly plač, slová o bábätkách vo veku troch týždňov, ktoré začínajú byť práve vtedy vnímavejšie, ťažšie zaspávajú a potrebujú viac pomoci na utíšenie. Nadchlo ma to.
Stáli pred nami otec s malým chlapcom. Chlapec sa svojou tvárou lepil na otcovu drsnú tvár. Zaznamenala som túto blízkosť, cvakla svojím vnútorným fotoaparátom a v hlave sa mi vtedy zomlelo:
13. decembra 2011 sa mi sníval sen o cintoríne, vankúšoch a dieťati. Na veľkom múriku na cintoríne boli tri vankúše pre dieťa. Všetky krásne pestré, od ružovej po cyklámenovú, s bodkami, vo farbách bobuľového ovocia, šťavnatosti, vo farbách malej ženy. Špeciálne, ručne tkané a ja som si mala vybrať jeden pre svoje dieťa. Ten mne najbližší bol ružový s cyklámenovým lemom. No nad nami lietal veľký ružový vták s veľkým zobákom, ako žeriav, tiež ružovej farby. Bála som sa jeho útoku.
Odhryzla som z malého čokoládového macíka, najprv hlava a potom aj ručička, lebo ty si povedal, že keď ide muž so ženou do divadla, mal by ju predtým niečím obdarovať. Láska sa prejavuje v maličkostiach, ja však celkom neuznávam tieto definovania. Nik predsa dopredu nevie aká veľká je láska, kam až siaha, čo môže človek od človeka očakávať, v čo môže a nemôže dúfať.
O štvrť na štyri nadránom som sa zobudila a ďalej už pre mňa nebol spánok. V prítmí som zatúžila po mesiačikoch kyslosti pomarančov dúfajúc tak, že tie si poradia s práve prebiehajúcou nespavosťou. Niekedy, keď takto nespím, usmievam sa nad svojím mužom, ktorý spiaci vyzerá ako dieťa, v spánku vyzerá tak čisto a nevinne, ako malý chlapček, ktorý mi hocikedy z polospánku vyznáva lásku, je to podarené, z posledných síl hundre niečo o mne, niečo o láske, námesačne sa usmieva a potom spí pokojne ďalej. Vtedy sa pýtam, či o tom vôbec vie, či je to len niečo v ňom zakorenené, náhlivé, milujúce. Hocikedy si predstavím, ako by mohol vyzerať náš malý chlapec, či by bol po ňom, či by v ňom bolo toľko pokoja ako je v ňom, či by v tichosti pri svojej mame bojoval s imaginárnymi vojačikmi tak, ako kedysi v tichosti bojoval on. A pre takého chlapca som vymyslela meno.
Ležím a odpočívam. Pokoj na lôžku, žiadna námaha. Píšu mi, čo je so mnou, ako sa mám, či sa ešte vrátim, vraj som odpadla, vraj sa o mňa boja. Reči, klebety, prekrútené slová. Moje telo je teraz krehké zvnútra, je krehké tam, kde oči nedovidia. Lesklé papieriky od drahých bonbónov pokrčím a hádžem do koša. K tomu teplo kakaa. Mikulášsky dar, luxus v minimalizme, vzorky sladkého potešenia, niekto tu vie, čo mám rada.
V nedeľu ráno pred deviatou som zabalená, rovnako ako posledných päť dní, v perinách. Borko odišiel na omšu sám, bezo mňa. Je to dobrý muž.
Vieš, drahý, chcem ti písať. Písať tebe, sebe aj ľuďom. Vľúdne aj ľuďom. Vyformovať z prežívania postavičku. Písať, kým sa varia vajíčka a zemiaky majú príťažlivo žltú farbu. V srdci si hovoriť, že to nerobím preto, aby som sa ti zapáčila, aby som si u teba vylepšila mienku, vyšvihla sa u teba na vyššiu priečku. Tvoja láska a prijatie vo mne spôsobuje, že svojou námahou ti chcem robiť iba radosť.
Boh dokázal z tejto ženy vyformovať mužovu radosť. Zo ženy, ktorá si o sebe ako dievča myslela, že má mizivú šancu na dobrý život, že nie je stavaná na schopnosť žiť radosť.
Vŕšila som svoju textovú surovinu na linajkové stránky jahodového zápisníka až z nej vzišla večnosť. Večnosť zmýšľania, ktoré sa zdalo náchylné na akýkoľvek, na každý tŕň v ceste, zapichnutie, fackovací panák mojej duše sa otriasol, zakymácal, ty si však prišiel, prichádzal si a vzal si ma na (inú) večnosť. Povedal si ľúbim, pritúlil si ma pokojom, zmieril ma (so mnou) tvojím úsmevom a ďakoval za to, čo bolo mojou prirodzenosťou. A tešil sa, tešil si sa zo mňa, hoci...(keby som sa povyzliekala až na kosť, aký by bol z mojej duše dôvod na radosť?)
Skutočne sa ohrieva ovzdušie. Jar už konečne vije svoje vence tepla a potom nás nimi venčí, ohrieva. V predstavách som obklopená bielymi kvetmi a nude farbami.
Pľúca sa mi sýtili rezavým, ostrým vzduchom, keď som behala okolo zelene a stromov a uvedomenie si, že sa mi táto malá chvíľa páči, bola pre mňa prínosom. Podvečer v parku. Sama. Usmeje sa na mňa starec a ja si pomyslím, že sa mu páči pohľad na zdravie. Obraz - mladá žena v sýtej farbe obklopená stromami behá v ústrety zdravému životu. Starec na mňa možno v sekunde zabudol a nevedel, že o niekoľko dní budem v zajatí tohto obrazu. Že ho budem ďalej rozvíjať a stane sa pre mňa symbolom.
Do pohľadnice som napísala, že toto miesto pristane mojím cestovateľským túžbam. Nevtieravá krása. Chcem si ju nenápadne strčiť do vrecka, bundu s vreckom vložiť do vaku, s vakom ísť domov a tú krásu si nosiť všade so sebou.